panovačný príd. kt. sa usiluje ovládať iných, pánovitý: p. človek, p-á povaha;
panovačne prísl.: správať sa p.;
panovačnosť -i ž.
panovačný -ná -né 2. st. -nejší príd.
panovačný -ná -né 2. st. -nejší príd. ▶ z pocitu vlastnej nadradenosti rázne, neústupčivo presadzujúci svoju vôľu, usilujúci sa ovládať iných, rozkazovačný; svedčiaci o tom: tvrdohlavý a p. muž; bol egoistický, podozrievavý a p.; mať prchkú a panovačnú povahu; odísť kvôli panovačnému správaniu nadriadeného; stáva sa zo dňa na deň panovačnejšou; Tvrdá realistka, panovačná, papuľnatá, nijaká žubrienka. [R. Brat]; [...] s prekvapujúcou rozhodnosťou [kapitána] umlčala prenikavým, panovačným pohľadom. [D. Mitana]
diktátorský (i expr.) založený na neobmedzenej moci jednotlivca al. jedného (obyč. politického) subjektu; svedčiaci o diktatúre, diktáte • autokratický: diktátorský, autokratický štát • samovládny: samovládny systém, vodca • despotický: despotická vláda, moc • panovačný • autoritatívny: panovačný otec; panovačné, autoritatívne správanie
panovačný usilujúci sa ovládať iných, presadzujúci svoju vôľu; svedčiaci o tom • pánovitý: panovačná, pánovitá povaha • rozkazovačný • rozkazovací (ktorý rád rozkazuje; vyznačujúci sa prísnosťou, ráznosťou): rozkazovačná žena; rozkazovačný, rozkazovací hlas učiteľky • veliteľský • generálsky: odradil všetkých svojím veliteľským, generálskym správaním • autoritatívny • autoritársky (vynucujúci si autoritu): autoritatívne, autoritárske vystupovanie • despotický • diktátorský (vyznačujúci sa despotizmom, diktátorstvom): despotický, diktátorský otec • imperátorský: imperátorský postoj • zastar. sekirantský (ktorý rád preháňa iných svojimi príkazmi, požiadavkami a pod.): sekirantský vedúci
rozkazovačný ktorý rád rozkazuje; majúci charakter rozkazu • rozkazujúci • rozkazovací • prikazovací: hovoriť rozkazovačným, rozkazujúcim, prikazovacím tónom • panovačný: byť panovačným • imperatívny: imperatívny podtón prejavu • veliteľský • generálsky: veliteľská, generálska povaha • zried. sekantný
p. aj panovačný, prísny
panovačný príd. majúci, prejavujúci záľubu v rozkazovaní, pánovitý: p-á povaha, p. tón, hlas; Bola svojej hlavy a panovačná a nás mäkkých, poddajných ľahko podmanila. (Jégé);
panovačne prísl.: Meria ho panovačne. (Ráz.) Panovačne mu rozkáže... (Heč.);
panovačnosť, -ti ž.
panovačný príd. majúci záľubu v rozkazovaní: Nesmiež bit takí panuvační! (Likavka RUŽ); Bola to žena velice panovačná (Bánovce n. Bebr.)