pandúr -a m. v Uhorsku ozbrojený úr. sluha, dráb, hajdúch: stoliční p-i;
pandúrsky príd.
pandúr -ra pl. N -ri m.
pandúr -ra pl. N -ri m. ⟨maď.⟩ hist. 1. ▶ ozbrojený panský al. úradný sluha v bývalom Uhorsku, poriadková stráž (vykonávajúca tresty), dráb: mestskí, obecní pandúri; ujsť pandúrom; zbojníkov naháňali pandúri; Pandúr ho z ničoho nič zdrapil a šmaril na dereš. A tam mu vyťal päťadvadsať mastných palíc. [Ľ. Zelienka] 2. ▶ nájomný žoldniersky vojak, žoldnier: veliteľ chorvátskych pandúrov; Celú pozbieranú masu pešiakov, granátnikov, jazdcov, husárov a slavónskych pandúrov nakomandovali k Jeseníkom. [A. Hykisch]
pandúr -a m. ‹maď› hist. (v Uhorsku a najmä Chorvátsku) pôvodne ozbrojený sprievodca veľmožov, neskorší obecný strážnik; (v habsburskej armáde 18. stor.) príslušník nepravidelnej pechoty (verbovaný z pohraničných oblastí uhorského kráľovstva);
dráb príslušník ozbrojenej poriadkovej a bezpečnostnej služby v Uhorsku • pandúr (ozbrojený úradný al. panský sluha v Uhorsku) • hajdúch (ozbrojený úradný sluha v Uhorsku)
pandúr p. dráb
pandúr, -a m zastar. za feudalizmu ozbrojený úradný sluha, dráb, v býv. Uhorsku hajdúch: stoliční p-i;
pandúrsky príd.: p. korbáč; p-a puška, p-a šabľa;
pandúrstvo, -a str. zamestnanie pandúra
pandúr m. dráb, hajdúch: On (gróf) si pandúrú zebrau̯ a išli proci Turkovi (Záh. Bystrica BRA)
bandúr p. pandúr
pandúr [pa-, ba-] m slovan/maď 1. pomenovanie chorvátskych nepravidelných pešiakov v Uhorsku: w Naháči, Gurko, ti bandúruw ostatki gako hibú gazíkmi? Tí gsíce a wi s nimi ani nehoworíťe, ani neríkaťe, ani newravíťe, než od duba k dubu sa tlučeťe, tak we slowenčine gedine wendcíťe, bendcíťe a podobňe (BA 1789) 2. ozbrojený úradný sluha, dráb: satrapa: pandur; sateltas: pandur, drab (ML 1779)