pôvab, -u m.
1. (bez mn. č.) príťažlivosť, čarovnosť, kúzlo, čaro vyvolané krásou, pekným zovňajškom: Aká je krásna, plná pôvabu a príťažlivosti! (Kuk.) Koľký pôvab vanie z týchto obrazov. (Zúb.) Dielo by získalo na pôsobnosti a pôvabe, keby malo ilustrácie. (Al.) Naša dedina nevyznamenáva sa krásou, ani pôvabom okolia. (Vans.); p. kvetu (Hviezd.); stratiť p.; to má (nemá) pre mňa p. to sa mi páči (nepáči);
2. (obyč. v mn. č.) niečo, čo pôsobí svojou príťažlivosťou, krásou: ženské p-y; pôvaby miloskej Venuše (Jégé); Ženy boli nepatrné, nahrbené. Nestrojný odev nezvyšoval ich chatrné pôvaby. (Vaj.) Kde len spočinulo oko, všade kynutie pôvabov prírodných. (Škult.)