osloviť dok.
1. prihovoriť sa niekomu (otázkou): o. okoloidúceho; kde sa ponáhľaš? o-l ma sused; už sa neo-li rok
2. kniž. al. publ. vyvolať (priaznivý) ohlas, zaujať pozornosť, zapôsobiť: predstavenie o-lo najmä mládež, kniha o-la čitateľov
3. pomenovať osloveného vhodným menom, titulom: ako vás mám o.? úctivé o-enie
4. hovor. požiadať, vyzvať: o-l som ho v tej veci už dvakrát;
nedok. oslovovať
oslovovať -vuje -vujú -vuj! -voval -vujúc -vujúci -vovaný -vovanie nedok.
osloviť -ví -via oslov! -vil -viac -vený -venie dok. 1. (koho, zried. čo (ako; čím)) ▶ obrátiť sa na niekoho, niečo adresne, priamo vyslovením (v písomnom styku napísaním) jeho mena, titulu, pomenovania: o. žiaka krstným menom, po mene; o. adresáta e-mailu priezviskom; priateľsky, nežne, zdvorilo osloviť priateľku; o. vyučujúceho podľa jeho pedagogickej hodnosti; neviem, ako vás mám o.; dôležité je najprv psa o. a následne dať povel; aj keď mi vykal, nikdy ma neoslovil pane; dovoľujem si ťa takto dôverne o. 2. (koho (s čím/s vedľajšou vetou)) ▶ prihovoriť sa niekomu; začať komunikáciu s niekým (s nejakým zámerom, cieľom): o. okoloidúcich s prosbou o pomoc; oslovil ma po anglicky; na ulici ma oslovil neznámy človek; neodvážil sa ju o.; oslovil ma priateľ, či mám zajtra voľno; stratil si sa? – oslovila chlapca staršia pani 3. (koho, čo (s čím/čím/s vedľajšou vetou)) ▶ obrátiť sa na niekoho, na niečo s nejakou prosbou, žiadosťou, ponukou, obyč. s cieľom získať pre svoje zámery: o. potenciálnych sponzorov, investorov, klientov; o. tvorcov seriálu a navrhnúť im spoluprácu; o. reklamou široký okruh nových zákazníkov; dovoľujeme si vás o. s našou ponukou; oslovili sme orgány činné v trestnom konaní, aby vec prešetrili; Slovenský Červený kríž chce kampaňou Kvapka krvi o. hlavne prvodarcov; ozvali sa nám dve firmy z dvadsiatich oslovených 4. publ. (koho, čo (čím)) ▶ vyvolať kladnú reakciu, pozitívny ohlas, vzbudiť v niekom záujem o niečo, o niekoho, stretnúť sa so záujmom, zapôsobiť, zaujať: projekt oslovil odbornú verejnosť; snímka má ambíciu o. širšie publikum; svojou hudbou oslovil masy ľudí; kniha osloví predovšetkým starších čitateľov; strana nedokáže o. mladých voličov; nejako ma to neoslovilo; Každý text, ak vás osloví, bol napísaný pre vás. [Š. Kuzma] ▷ nedok. ↗ oslovovať
oslovovať sa -vujú sa -vuj sa! -vovali sa -vujúc sa -vujúci sa -vovanie sa nedok. (ako (s kým)) ▶ navzájom sa nazývať nejakým menom al. titulom: oslovovali sa priezviskami; oslovujú sa žoviálne po mene; poznám tých ľudí a oslovujem sa s nimi krstným menom; Prítomní sa oslovovali priamo priezviskom či titulom, iba najdôvernejší krstným menom. [P. Jaroš]
oslovovať -vuje -vujú -vuj! -voval -vujúc -vujúci -vovaný -vovanie nedok. 1. (koho, zried. čo (ako; čím)) ▶ obracať sa na niekoho, niečo adresne, priamo vyslovením (v písomnom styku napísaním) jeho mena, titulu, pomenovania: o. známeho dôverne, familiárne, krstným menom; o. pacientky priezviskom; ako vás mám o.?; Milý chlapče, tak ma oslovoval zakaždým, keď sme boli medzi štyrmi očami. [P. Vilikovský]; Keď v múroch ticha / ako z okna cely / už bez úst budem oslovovať svet. [M. Rúfus] 2. (koho (s čím/s vedľajšou vetou)) ▶ prihovárať sa niekomu; začínať komunikáciu s niekým (s nejakým zámerom, cieľom): o. okoloidúcich; oslovujem pána v čiernom obleku; Aj mne sa stáva, že ma ľudia spoznávajú na ulici, oslovujú ma, ale ja sa usilujem ostať jedným z nich. [J. Štrasser – M. Labuda]; Nikdy predtým ma neznámi neoslovovali v hypermarkete, nepýtali sa ma, koľko je hodín... [M. Macháčková] 3. (koho, čo (s čím/čím/s vedľajšou vetou)) ▶ obracať sa na niekoho, na niečo s nejakou prosbou, žiadosťou, ponukou, obyč. s cieľom získať pre svoje zámery: o. sponzorov; nadácia sa snaží kampaňou o. rôzne skupiny darcov; viaceré banky oslovujú klientov s ponukou predschválenej kreditky; už počas školy ma kamaráti začali o., že potrebujú finančnú radu; oslovovanie respondentov 4. publ. (koho, čo (čím)) ▶ vyvolávať kladnú reakciu, pozitívny ohlas, vzbudzovať v niekom záujem o niečo, o niekoho, pozitívne na niekoho pôsobiť, páčiť sa: jeho tvorba ma oslovuje; chceme o. predovšetkým mladých ľudí; folklór oslovuje stále viac ľudí; čo ťa najviac oslovuje?; Hovorí sa, že Boh nás oslovuje rôzne, a to nielen v Písme. [SmN 2011] ▷ dok. ↗ osloviť
volať 1. (o človeku) silným hlasom oznamovať • kričať: volá o pomoc, kričí zo sna • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa (odniekiaľ): ohlášal sa, ozýval sa z izby • vyvolávať • vykrikovať (často, ustavične): vyvolávala na susedku
2. (o niektorých vtákoch) vydávať zvuky • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa: divé husi volajú, prepelice sa ohlášajú
3. hlasom, vyslovením mena a pod. upútavať pozornosť • kniž. zvať: volal deti domov • pozývať (na účasť na niečom): volal, pozýval ho na konferenciu, na návštevu • vyzývať • vyvolávať (opätovne volať): vyvoláva ma k nim hrať sa spolu
4. telefonicky nadväzovať spojenie • telefonovať • ozývať sa • ohlášať sa: pravidelne volal, telefonoval, ohlášal sa z cudziny
5. používať meno • nazývať: volali ho starký • kniž.: menovať • zvať: vrch zvali Grúň • pomenúvať • označovať (o rastlinách, veciach): tieto rastliny označujeme ako teplomilné • oslovovať • titulovať (o človeku): titulovali ho pán doktor • prezývať (volať prezývkou, dávať niekomu prezývku): prezývali ju papuľou
6. p. žiadať 1
vyzývať 1. dávať pokyn, príkaz na urobenie niečoho, obracať sa s výzvou • kniž. apelovať: vyzývať ľudí na pokojnú demonštráciu, apelovať na ľudí, aby bola demonštrácia pokojná • nabádať • pobádať • povzbudzovať • ponúkať • podnecovať (dávať podnet, príkaz na nejakú činnosť): nabádať, pobádať pracovníkov, aby zvýšili opatrnosť; ponúkať niekoho do reči • mať (do dačoho) • hovor. oslovovať: oslovuje ho už tretíkrát, aby dlh vrátil • expr. burcovať: burcovať na odpor • aktivizovať: aktivizujú nás do boja proti vojne • expr.: badúriť • badurkať • duriť • podúrať
2. dávať podnet na istú reakciu • dráždiť • provokovať: celý výzor dievčiny vyzýva, dráždi, provokuje • podnecovať • povzbudzovať: pokojná krajina podnecuje na tiché úvahy; úsmev ho povzbudzuje k činu
osloviť, -í, -ia dok. (koho)
1. obrátiť sa na niekoho rečou, prihovoriť sa niekomu, obyč. otázkou, prehovoriť k niekomu: „Vari chcete richtára zhodiť?“ oslovil som ženičku. (Kuk.) Odkiaľže, odkiaľ? — oslovil pristúpivšieho Adam. (Jégé)
2. pomenovať príslušným titulom, menom: Bude mi úctou, ak ma oslovíte jednoducho: Jean. (Stod.) Po prvý raz ho oslovila krstným menom. (Zúb.)
3. zried. požiadať, poprosiť, vyzvať: Koho osloví na takú vec? (Kuk.) Nechce si s ním potykať, hoci už dva razy oslovil o to. (Tim.);
nedok. k 1, 2 oslovovať, -uje, -ujú
|| osloviť sa vzájomne sa prihovoriť
oslovovať nedok. obracať sa na niekoho rečou, prihovárať sa: Každieho furmana som menom oslovoval (Vaňovka NÁM); A tag isto ju oslovoval kresna a vikal jej (Rozhanovce KOŠ)