Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

osloviť dok.

1. prihovoriť sa niekomu (otázkou): o. okoloidúceho; kde sa ponáhľaš? o-l ma sused; už sa neo-li rok

2. kniž. al. publ. vyvolať (priaznivý) ohlas, zaujať pozornosť, zapôsobiť: predstavenie o-lo najmä mládež, kniha o-la čitateľov

3. pomenovať osloveného vhodným menom, titulom: ako vás mám o.? úctivé o-enie

4. hovor. požiadať, vyzvať: o-l som ho v tej veci už dvakrát;

nedok. oslovovať

osloviť -ví -via oslov! -vil -viac -vený -venie dok.

oslovenie -nia -ní s. ▶ meno, titul, ktorým sa v reči na niekoho obraciame: zdvorilé, vhodné o.; dôverné, familiár­ne, formálne o.; používať zdvorilostné oslovenia; vyhýbať sa priamemu osloveniu; zvyknúť si na o. pán učiteľ; list sa začína oslovením; o. milostivá pani vyšlo z módy; Muž na oslovenie vôbec nezareagoval. [S. Lavrík] ▷ ↗ i osloviť

osloviť -ví -via oslov! -vil -viac -vený -venie dok. 1. (koho, zried. čo (ako; čím)) ▶ obrátiť sa na niekoho, niečo adresne, priamo vyslovením (v písomnom styku napísaním) jeho mena, titulu, pomenovania: o. žiaka krstným menom, po mene; o. adresáta e-mailu priezviskom; priateľsky, nežne, zdvorilo osloviť priateľku; o. vyučujúceho podľa jeho pedagogickej hodnosti; neviem, ako vás mám o.; dôležité je najprv psa o. a následne dať povel; aj keď mi vykal, nikdy ma neoslovil pane; dovoľujem si ťa takto dôverne o.
2. (koho (s čím/s vedľajšou vetou)) ▶ prihovoriť sa niekomu; začať komunikáciu s niekým (s nejakým zámerom, cieľom): o. okoloidúcich s prosbou o pomoc; oslovil ma po anglicky; na ulici ma oslovil neznámy človek; neodvážil sa ju o.; oslovil ma priateľ, či mám zajtra voľno; stratil si sa? – oslovila chlapca staršia pani
3. (koho, čo (s čím/čím/s vedľajšou vetou)) ▶ obrátiť sa na niekoho, na niečo s nejakou prosbou, žiadosťou, ponukou, obyč. s cieľom získať pre svoje zámery: o. poten­ciálnych sponzorov, investorov, klientov; o. tvorcov seriálu a navrhnúť im spoluprácu; o. reklamou široký okruh nových zákazníkov; dovoľujeme si vás o. s našou ponukou; oslovili sme orgány činné v trestnom konaní, aby vec prešetrili; Slovenský Červený kríž chce kampaňou Kvapka krvi o. hlavne prvodarcov; ozvali sa nám dve firmy z dvadsiatich oslovených
4. publ. (koho, čo (čím)) ▶ vyvolať kladnú reakciu, pozitívny ohlas, vzbudiť v niekom záujem o niečo, o niekoho, stretnúť sa so záujmom, zapôsobiť, zaujať: projekt oslovil odbornú verejnosť; snímka má ambíciu o. širšie publikum; svojou hudbou oslovil masy ľudí; kniha osloví predovšetkým starších čitateľov; strana nedokáže o. mladých voličov; nejako ma to neoslovilo; Každý text, ak vás osloví, bol napísaný pre vás. [Š. Kuzma]
▷ nedok. ↗ oslovovať

oslovovať -vuje -vujú -vuj! -voval -vujúc -vujúci -vovaný -vovanie nedok. 1. (koho, zried. čo (ako; čím)) ▶ obracať sa na niekoho, niečo adresne, priamo vyslovením (v písomnom styku napísaním) jeho mena, titulu, pomenovania: o. známeho dôverne, familiárne, krstným menom; o. pacientky priezviskom; ako vás mám o.?; Milý chlapče, tak ma oslovoval zakaždým, keď sme boli medzi štyrmi očami. [P. Vilikovský]; Keď v múroch ticha / ako z okna cely / už bez úst budem oslovovať svet. [M. Rúfus]
2. (koho (s čím/s vedľajšou vetou)) ▶ prihovárať sa niekomu; začínať komunikáciu s niekým (s nejakým zámerom, cieľom): o. okoloidúcich; oslovujem pána v čiernom obleku; Aj mne sa stáva, že ma ľudia spoznávajú na ulici, oslovujú ma, ale ja sa usilujem ostať jedným z nich. [J. Štrasser – M. Labuda]; Nikdy predtým ma neznámi neoslovovali v hypermarkete, nepýtali sa ma, koľko je hodín... [M. Macháčková]
3. (koho, čo (s čím/čím/s vedľajšou vetou)) ▶ obracať sa na niekoho, na niečo s nejakou prosbou, žiadosťou, ponukou, obyč. s cieľom získať pre svoje zámery: o. sponzorov; nadácia sa snaží kampaňou o. rôzne skupiny darcov; viaceré banky oslovujú klientov s ponukou predschválenej kreditky; už počas školy ma kamaráti začali o., že potrebujú finančnú radu; oslovovanie respondentov
4. publ. (koho, čo (čím)) ▶ vyvolávať kladnú reakciu, pozitívny ohlas, vzbudzovať v niekom záujem o niečo, o niekoho, pozitívne na niekoho pôsobiť, páčiť sa: jeho tvorba ma oslovuje; chceme o. predovšetkým mladých ľudí; folklór oslovuje stále viac ľudí; čo ťa najviac oslovuje?; Hovorí sa, že Boh nás oslovuje rôzne, a to nielen v Písme. [SmN 2011]
▷ dok. ↗ osloviť

osloviť, -í, -ia dok. (koho)

1. obrátiť sa na niekoho rečou, prihovoriť sa niekomu, obyč. otázkou, prehovoriť k niekomu: „Vari chcete richtára zhodiť?“ oslovil som ženičku. (Kuk.) Odkiaľže, odkiaľ? — oslovil pristúpivšieho Adam. (Jégé)

2. pomenovať príslušným titulom, menom: Bude mi úctou, ak ma oslovíte jednoducho: Jean. (Stod.) Po prvý raz ho oslovila krstným menom. (Zúb.)

3. zried. požiadať, poprosiť, vyzvať: Koho osloví na takú vec? (Kuk.) Nechce si s ním potykať, hoci už dva razy oslovil o to. (Tim.);

nedok. k 1, 2 oslovovať, -uje, -ujú

|| osloviť sa vzájomne sa prihovoriť

osloviť dok.
1. obrátiť sa na niekoho rečou, prihovoriť sa: Hňevaľi zme sa, ale ja son hu prvá oslovila (Návojovce TOP); Maľi zme dakeho oslovic, že dze tu dajaki skľep (Haniska PRE)
2. trn, záh niečo oznámiť, ohlásiť: Išol k farárovi pohreb oslovit (Ružindol TRN); Porát to osu̯oviu̯ u súžného, že švec má takí mínek, co mu peňíze mele (Jablonové MAL)

osloviť dk
1. koho obrátiť sa na niekoho rečou, prihovoriť sa niekomu, prehovoriť k niekomu: (väzeň) ňesmel ju (Fatimu) osloviť, zdaleka toliko za ňú pokračoval až k domu Don Varletovímu; devišlár rovno bez všeho reči rozcházaňí takto jest ho (mophtiho) oslovil (BR 1785); Zseoptolamus uchopiwsse mne prjsnjm hlasom mňe oslowil: Wzteklost teba wssech zmislu pozbawila (PT 1796); appelare: oslowiti (PD 18. st)
2. (čo komu) oznámiť, ohlásiť (niečo niekomu): (Sabo Pal a potomkovia) slobodnie od powozenia mocz budu troge siatia bespeczne zebraty, wšak nicz menieg budu prwe powašku mnie na znamost daty a oslowity (NAVOJOVCE 1709); kdy ma smrt prigiti, predkem neoslowi (GŠ 1758)
3. koho požiadať, poprosiť, vyzvať niekoho: pri tomto rozdilu bratruw Lemyazow nezapomieli oslowit a tez dat zapsat z wyswedczeny, zwlasstie Diura Lemiaza, ktery az posawad hospodarstwo dodrzel a dobre sprawowal (ŽILINA 1617)
4. práv čo dosvedčiť, dokázať, preukázať niečo: kdyz by zabil czlowiek sweho otcze aneb bratra sweho nebo sweho ginssieho przytele, tedy on swe wsseczkno gmienie stratil, lecz by gemv k tomv nuza byla a ta nuza na teho vmrleho byla by wyreczena a oslowena; oswiedczi-ly geden czlowiek kupeczstwi nebo giste zbozi przed prawem a gestli oslowi to trzikrat, yakz prawo gest, tehdy po cztwrtykrat on toho bude moczen wedle prawa (ŽK 1473); -ovať ndk k 1: Gósne Achana zločinca takto oslowuwal: Sinu múg, oznám mi, čos učinil; čo z wnuknúťá božého poweďené, swedčí Kristus farizéum oslowugícý: Nečitali ste, že kdo učinil čloweka od počátku, muža a ženu, učiňil gich? (BN 1790; 1796); k 2: pronuncio: ohlasugem, oslowugem (KS 1763); osloviť sa dk
1. koho, komu oznámiť niekomu svoj príchod, svoju prítomnosť, ohlásiť sa, prihlásiť sa: nebosstik Filip Homola podla obycžege a sposobu poradneho oslowil se u sprawczov tegže swadby, kteryssto y powolily mu mezy sebu takowj kratochwil prowazetj (DOBRAŠOV 1643); ktery by priwandrowal towariss do nasseho poctiweho remesla, ma se oslowiť u pana cechmistra (VIEDEŇ 1687)
2. oznámiť svoje meno, predstaviť sa: oslowil sa (slušne oblečený človek) skrze sluhu pod gistím pána znamím ménem, wpusťen gest. Ale gako dwere za sebú zawrel, welký núž spod rúcha witrhel (BU 1795); -ovať sa ndk k 1: často razy Pan Buch se upomínal, protestowal a oslowowal a oswedčowal a powidal, že swogeg slawi žadnemu nechce dati (MS 1758); insinuo: oslowugem se, ohlassugem se (KS 1763)