osihotený príd.
1. ojedinelý, izolovaný, osamotený: o. jav
2. osamotený, osamelý, opustený: o-é deti, cítiť sa o.
3. osamelý, prázdny, opustený: o-é miesto;
osihotene prísl.;
osihotenosť -i ž.
osihotenosť -ti ž.
osihotenosť -ti ž. trochu kniž. 1. ▶ stav človeka ponechaného na seba samého, bez spoločnosti, priazne al. podpory blízkych, osamelosť, opustenosť, osamotenosť; syn. osihotenie: o. ho priviedla k pijatike; trápi ho pocit osihotenosti; staroba v osihotenosti je neradostná 2. ▶ vlastnosť al. stav toho, kto al. čo sa vyskytuje samo, oddelené, vzdialené od celku, izolovanosť, osamotenosť: myšlienková o. autora; o. obyvateľov ostrova; geografická poloha kraja bola príčinou jeho odlúčenosti a osihotenosti od ostatného územia 3. ▶ charakter toho, čo je osihotené, čo zostalo bez ľudí, čo je bez známok života, ľudoprázdne, pustota: ulica pôsobila dojmom prázdnoty a osihotenosti; Sídliská ma priťahujú prejavmi všetkých svojich spoločenstiev. Pustotou, osihotenosťou neznámou uliciam môjho detstva. [L. Ballek]
osihotenosť p. samota
samota odlúčenie od iných osôb, ľudí • osamotenosť • osamelosť • opustenosť • zried. opustenie: skľučujúca ťarcha samoty, osamotenosti, osamelosti, opustenosti • kniž. zried. osamotenie • poet. zried. osamenie (Mihálik) • osihotenosť • osirotenosť • osirelosť • osirenosť: tiesnivá osihotenosť; osirenosť starých majerov • ústranie: žiť v ústraní • súkromie (život mimo verejnosti): utiahnuť sa do súkromia
1. opustený, ponechaný sám na seba: o. človek, o-é deti; zostať, cítiť sa, žiť o.;
2. pustý, prázdny, osamelý: o. ostrov, o-á izba, o-é mesto;
3. oddelený, odlúčený, izolovaný: Literárny jazyk slovenský chcel mať (Bernolák) osihotený od všetkých iných vplyvov. (Vlč.);
osihotenosť, -ti ž.