osamotený príd.
1. vyskytujúci sa sám, osamelý: o. dom, strom
2. kt. je bez pomoci iných, opustený, osamelý: v starobe ostal celkom o.
3. ojedinelý, osihotený, zriedkavý, izolovaný: o. prípad;
osamotene prísl.;
osamotenosť -i ž.: pocit o-i
osamotenosť -ti ž.
osamotenosť -ti ž. 1. ▶ stav al. vlastnosť toho, čo sa vyskytuje samo, oddelené, vzdialené od celku, izolovanosť; syn. osamelosť: pre Island je charakteristická nehostinná pôda a o. ľudských obydlí; Takmer na južných hraniciach sa dvíhajú vo svojej osamotenosti Zemplínske vrchy. [KSl 1982] 2. ▶ stav človeka ponechaného na seba samého, bez spoločnosti, priazne al. podpory blízkych, samota, odlúčenosť, opustenosť, osihotenosť; syn. osamelosť: bezútešná o.; pocit osamotenosti; snažiť sa prekonať o.; Zároveň sa vo mne rozhostila neznesiteľná osamotenosť i túžba. [J. Lenčo]
osamotenie, osamotenosť p. samota
samota odlúčenie od iných osôb, ľudí • osamotenosť • osamelosť • opustenosť • zried. opustenie: skľučujúca ťarcha samoty, osamotenosti, osamelosti, opustenosti • kniž. zried. osamotenie • poet. zried. osamenie (Mihálik) • osihotenosť • osirotenosť • osirelosť • osirenosť: tiesnivá osihotenosť; osirenosť starých majerov • ústranie: žiť v ústraní • súkromie (život mimo verejnosti): utiahnuť sa do súkromia
osamotený (kniž. zastar. osamotelý) príd.
1. vyskytujúci sa osamote, oddelene od iných, izolovaný, osamelý: osamotený lesík za potokom (Fig.);
2. opustený, ponechaný sám na seba, sám: cíti sa opustená, osamotená (Ondr.); uprostred spoločnosti taká osamotelá (Vans.);
osamotene (kniž. zastar. osamotele) prís.;
osamotenosť (kniž. zastar. osamotelosť), -ti ž.