osamelý príd.
1. vyskytujúci sa sám, osamotený: o. chodec, o. dom
2. osamotený, opustený: byť, cítiť sa o.
3. kt. je bez ľudí, prázdny, opustený: o-é miesto, o-á ulica;
osamelo, osamele prísl.;
osamelosť -i ž.
osamelosť -ti ž.
osamelosť -ti ž. 1. ▶ stav al. vlastnosť toho, čo sa vyskytuje samo, oddelené, vzdialené od celku, izolovanosť; syn. osamotenosť: o. mlynských usadlostí bokom od dedín; pocit osamelosti v živote; myšlienka osamelosti ľudstva v nekonečných dimenziách kozmu [NS 2008] 2. ▶ (vnútorný) stav človeka ponechaného na seba samého, bez spoločnosti, priazne al. podpory blízkych, samota, opustenosť; syn. osamotenosť: o. starého človeka; zaháňať pocit osamelosti; doľahla na ňu o.; v živote ťažko znáša o.; po osamostatnení detí pociťovala o. a smútok; Trpel v tých rokoch strašnou osamelosťou. [A. Baláž]
osamelosť p. samota
samota odlúčenie od iných osôb, ľudí • osamotenosť • osamelosť • opustenosť • zried. opustenie: skľučujúca ťarcha samoty, osamotenosti, osamelosti, opustenosti • kniž. zried. osamotenie • poet. zried. osamenie (Mihálik) • osihotenosť • osirotenosť • osirelosť • osirenosť: tiesnivá osihotenosť; osirenosť starých majerov • ústranie: žiť v ústraní • súkromie (život mimo verejnosti): utiahnuť sa do súkromia
1. vyskytujúci sa ojedinele, oddelený, vzdialený od iných, osamotený: o. chodec, pútnik; o. dom, o-á budova; o. strom; o-é výkriky (Jil.); V osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov (Sládk.) o rozchode mladých ľudí do života;
2. opustený, ponechaný sám na seba, samotný: žiť o., byť o., cítiť sa o.; pren. o. život život opusteného človeka;
3. zried. pustý, prázdny, bez ľudí: Sprievodca šiel s nami tichou, osamelou ulicou. (Kuk.); pren. Túžil som po vás za osamelých nocí (Karv.) v noci, keď som bol opustený;
osamele i osamelo prísl.;
osamelosť, -ti ž.
1. opustenosť, samota: pocit opustenosti a osamelosti (Karv.);
2. odlúčenosť, ojedinelosť, osamotenosť, osamotené miesto: (dcéra) vychovaná v horskej osamelosti (Vaj.)