opravdivý príd. skutočný, (na)ozajstný, pravý: o-é umenie, o. cit, o. virtuóz;
opravdivo prísl.: myslí to o.;
opravdivosť -i ž.
opravdivosť -ti ž.
opravdivosť -ti ž. 1. ▶ vlastnosť toho, kto al. čo zodpovedá skutočnosti, realite: o. faktu; o. spomienok z detstva; oddeliť o. od klamstva; znakom opravdivosti koženého materiálu sú drobné osobité nedokonalosti; román nadchne opravdivosťou vykreslených vzťahov 2. ▶ vlastnosť toho, čo v plnej miere spĺňa očakávania, plnosť, nefalšovanosť; syn. ozajstnosť, naozajstnosť: o. lásky, viery; Táto túžba po opravdivosti ho v celom ďalšom živote privádzala do konfliktov a sporov. [DF 2000]
opravdivý, star. i opravdový príd. skutočný, pravý, ozajstný: o-á príčina, o. človek, chlap, majster; o-é umenie, o-á krása; o-é priateľstvo, o. cit, o-á láska;
opravdivo, star. i opravdove prísl.;
opravdivosť, star. i opravdovosť, -ti ž.