opozičník -a mn. -ci m. obyč. pejor. kto je (zásadne) v opozícii, odporca: nepoučiteľní o-i
opozičník -ka pl. N -íci G -kov m.
opozičník -ka pl. N -íci G -kov m. 1. trochu expr. ▶ kto má odmietavý, protikladný postoj, zmýšľanie, kto je v negujúcom postavení, v opozícii k niekomu, k niečomu: zápalistý, nezmieriteľný o.; je z neho tvrdohlavý, vzdorovitý o.; má povesť večného opozičníka; Akiste práve suverénnosť nového pocitu slobody [...] mu [básnikovi] umožňuje byť aj opozičníkom seba samého, zaujímať sebakritické pozície. [SP 2012] 2. i polit. ▶ člen, podporovateľ opozície, jednej al. viacerých politických strán, príp. iných zoskupení vystupujúcich proti vládnucej strane al. inej inštitúcii, ktorá má práve prevahu; op. koaličník: opozičníci proti vedeniu strany; koaličníci s opozičníkmi sedeli za jedným stolom; Jedna strana vystrieda druhú a teraz budú na koni bývalí opozičníci. [Pc 1999]
opozičník -a m. často pejor. kto je v opozícii 1, 2, kto robí opozíciu 1, 2
opozičník p. protivník 1
protivník 1. kto nesúhlasí s názormi iného a bojuje proti nim • odporca: politický protivník, odporca • oponent (protivník, obyč. v diskusii) • nepriateľ • súper: poraziť protivníka, nepriateľa, súpera • sok (protivník, obyč. v ľúbostnom vzťahu): vidieť v niekom soka • rival: ideový rival • zastar. súperník (Škultéty) • zastar. odporník • kniž. opozicionár • zried. opozičník: keď zistil, že sa nenájde nijaký opozičník, zmĺkol • kniž. antipód
2. kto bojuje s niekým v súťaži, v zápase • súper • protihráč: podceňovať protivníka, súpera, protihráča • rival: dnes sa stretli dvaja odvekí rivali • partner (spoluúčastník hry, zábavy): ukázal sa ako rovnocenný partner
opozičník, -a, mn. č. -ci m. kto je v opozícii, odporca, protivník;
opozičníctvo, -a str. opozičné zmýšľanie, konanie