oný, oná, oné/onô G mužský a stredný oného G, D a L ženský onej D mužský a stredný onému A mužský živ. oného A mužský neživ. oný A stredný oné/onô A ženský onú L mužský a stredný onom L ženský onej I mužský a stredný oným I ženský onou pl. N mužský živ. oní pl. N mužský neživ., ženský a stredný oné G oných D oným A mužský živ. oných A mužský neživ., ženský a stredný oné L oných I onými zám. ukazovacie substantívne i adjektívne
onô1 ↗ oný2
onô2 čast. výplnkové slovo hovor. expr. ▶ vyjadruje rozpaky, neistotu, váhanie pri hľadaní vhodného výrazu, oné2, izé2: Slovák si, o., na hlavu jednoducho robiť nedá!; tak o., poviem ti to potichu; o., toľko sa tu handrkujeme, že zmeškáme vlak; len, o., peňazí akosi nemáme
oný2, oná2, oné1/onô1 G mužský a stredný oného, G, D a L ženský onej, D mužský a stredný onému, A mužský živ. oného, A mužský neživ. oný, A ženský onú, A stredný oné/onô, L mužský a stredný onom, I mužský a stredný oným, I ženský onou, pl. N mužský živ. oní, pl. N mužský neživ., ženský a stredný oné, G oných, D oným, A mužský živ. oných, A mužský neživ., ženský a stredný oné, L oných I onými zám. ukazovacie substantívne hovor. 1. ▶ zastupuje konkrétne pomenovanie (najčastejšie podstatné meno), na ktoré si hovoriaci nevie v danej chvíli spomenúť, ale ktoré je zo situácie zrejmé, al. ktoré nechce vysloviť: ten oný zase neprišiel; tí oní mi to zabudli povedať; čo za oné ste to doniesli?; daj to nejakému poriadnemu onému, nech to urobí remeselníkovi; čo budem oné, nechcem kaziť chlapcom prázdniny; Takáto drzosť! Zamknúť ma tu ako dáku onú [...]! [P. Pišťanek]; Nebude v tom dajaké onô? [V. Švenková] 2. ▶ používa sa ako výplnkové slovo pri váhaní, pri hľadaní správneho výrazu: však je to tá oná... občianska povinnosť; Vy, Kuvik, vy by ste nám z toho za chvíľu narobili oný. Holubník. [P. Vilikovský]; Mňa skôr zaujal ten oný... jak tomu hovo... jáj, motív. [D. Dán]
oné2 (kraj. i onô) hovor.
1. zám. výraz. zastupuje ktorýkoľvek tvar ktoréhokoľvek plnovýznamového slova, na ktoré si hovoriaci v rýchlej reči nemôže spomenúť al. ktoré nechce vysloviť: Nie sú síce kmotrami, ale oné tento a toto... v horách si pomáhajú ľudia, ako vedia. (Hruš.)
2. čast. má povahu vsuvky a používa sa v rozpakoch, v neistote, pri váhaní: Onô, čože som ti to? (Krno)
onô p. oné2
onô p. oný
oný, oná, oné, onô zám. ukaz. csl nahrádza konkrétne pomenovanie, na ktoré si hovoriaci nevie spomenúť al. ktoré nechce (zo spoločenských ap. dôvodov) vysloviť: Nuš, kto si kce spraviť kolko oních, tíchto klobás (Vrbie RUŽ); Ale tan padou̯ šrapner, tan onuo, zme sa potraťiľi (Sebechleby KRU); Čo to na hlaváh nosia ťie oňie (Niž. Boca LM); Dali mu dokonca oné, nescel sa s tím holid nigdo (Ružindol TRN); Dajú mi oné, jak sa volá - cajch (Lukáčovce HLO); Ešče za oného, jak sa enem poví, podánstva (Smrdáky SEN); Tam bul taki onen zrobeni, take źeľezo (Nemešany LVO)