onen, oná, ono2 i oný, oná, oné1 (2. p. oného/onoho, 3. p. onému/onomu, mn. č. oní, oné) zám. ukaz.
1. rozvíja podst. a poukazuje na osobu, vec, vlastnosť al. okolnosť ako na známe (o ktorých už bola reč) al. ako na časove vzdialené, minulé; ten, tamten: Takto to teda vyzerá onen povestný zelený káder! (Zúb.) Hľadel s oným blahobytným výrazom. (Urb.) Sám neviem, prečo som onoho času nezložil skúšku. (Jes.)
● kniž. za oných časov, čias, za onoho času v dávnej dobe, kedysi, dávno; hovor. na onom svete po smrti;
2. zastupuje podst., stojí proti zám. ten, tento a poukazuje na vzdialenejšiu z dvoch osôb al. vecí: Bo že má tento viac, ako onen v hlave. (Kal.)
● (i) to i ono; či to, či ono všeličo; ten al. onen niekto; ktokoľvek
oné1 p. onen
oné2 (kraj. i onô) hovor.
1. zám. výraz. zastupuje ktorýkoľvek tvar ktoréhokoľvek plnovýznamového slova, na ktoré si hovoriaci v rýchlej reči nemôže spomenúť al. ktoré nechce vysloviť: Nie sú síce kmotrami, ale oné tento a toto... v horách si pomáhajú ľudia, ako vedia. (Hruš.)
2. čast. má povahu vsuvky a používa sa v rozpakoch, v neistote, pri váhaní: Onô, čože som ti to? (Krno)