omylný príd. kt. sa môže mýliť: človek je o.
omylný -ná -né príd.
omylný -ná -né 2. st. -nejší príd. ▶ ktorý sa môže mýliť, ktorý robí chyby; ktorý nezodpovedá správnosti, skutočnosti, pravde a pod.; op. neomylný: o. názor; omylná domnienka; všetci sme omylní, často zlyhávame; Vždy zostal predovšetkým umelcom. Možno niekedy chybujúcim, omylným, no nikdy nie predajným. [RAK 2004]; V cestovnom ruchu všade pracujú len a len ľudia. A tí sú oveľa omylnejší ako stroj. [Cs 2007]
omylný príd. zried. ktorý sa môže mýliť, schopný omylu: omylný a slabý ľudský rozum (Fig.);
omylne prísl.
omylný príd 1. nesprávny, škodlivý, chybný, mylný, pomýlený: prosim, gestli sem czo omilneho vczinil, ze mi to racczite odpustiti (M. JÁN 1613); na cesti omilne od Boha gsy wistupil (SK 1697); jak omilne onechdagsse nasse opowidany a popisany bilo ((KRAKOVANY) 18. st) 2. uvádzajúci do omylu, mýliaci, mätúci, zavádzajúci: z sameho papeskeho omilneho a bludneho včenj (ZA 1676); labyrintheus: zátočný, omylny (KS 1763); aby nic falešneho, nic omjlneho do praci geho wtrausiti se nemohlo (PT 1796) L. zawazaly se Gich M. vinculum bez wsseczkeho omylneho spusobu položyty (S. ĽUPČA 1689) iste, nepochybne, nesporne 3. klamný, falošný, nepravdivý: podvodný: kdis toho dobreho czloweka y szwedomjm prokaszu, ze wuon omilnow rechow (!) Wassym Milostem chody (MOŠOVCE 1565) podvádza vás; ktery by se z bratuw omylnu a lharsku rečy obchodyl, takowy ma daty pokuty (CA 1698); fallax: podwodny, klamawy, falessny, omylny (KS 1763); negsu omilne slowa sw. otca Hieronyma (SQ 1781); -e prísl 1. k 1: cžasto Slowácy mjsto accusativum pluralem kladau genitivum, wssak omjlně (MZP 1696); Dobranye najmense grunty magice y to, czuo omilne sice urbar ukazuge (DUBNICA n. V. 1732) 2. k 2: po czem poznagicze fatens, ze omilnie mluwi, oznamil to hnedki towarissowi swemu Haynemu (SKALICA 1683) 3. k 3: mendose: omylňe, blúdňe, falessňe (KS 1763) 4. neprávom, neodôvodnene: Zabresky omylne chodi, nebo tenže nebosstik náš milly syn byvše na Orave sam tie zvadliwe miesta widel (LIETAVA 1626 E); turbulente: neporádňe, omjlňe, nespokogňe, rozbrogňe (KS 1763); -osť ž 1. nejasnosť, spor o niečo, spornosť niečoho: czinime znamost tymto nassjm psanim wssem lydem bez omylnosty a prekassky buduczeg (SLIAČE 1597) neomylne, nesporne; ten (majetok) umynil sem wedle tohoto testamentu oznámiti tak, žeby medzy mogimi milimi djetkami a domácimi omylnost a roztržitost niakowa medzy nimi neznikla (JAZERNICA 1666); swu wlastny ruku doswedčjm a swjm swedomjm potwrzugem, že nenj omilnosti žadneg, aby toho (požičanie si 32 zlatých a 10 groší) žadny nemohl potupiti (s. l. 1775) 2. mýlenie, omyl, chyba: spravcove neb richtari žadnu omylnost ani prekažku nemaji činiti (MB 1699); prinde takowi čas, w kterem (svet) swogu nemudrost a omilnost wskutku pozna (MS 1758); sláwny magistrát magj moc a wládu takowu omjlnost ponaprawiti (PUKANEC 1774) 3. klamstvo, pokrytectvo, falošnosť: neni tak neznesitedlneg omilnosti, ktera hressicich misel zaslepuge, gako ta, kteru Job trpezliwy timito slowmi wiprosuge (MS 1758)