omráčiť -i dok.
1. úderom (do hlavy) zbaviť vedomia: o. niekoho palicou, byť ako o-ený, prebrať sa z o-enia
2. expr. ohúriť, ohromiť: novina ho o-la;
nedok. omračovať
omráčiť -či -čia (ne)omráč! -čil -čiac -čený -čenie dok.
omráčenie -nia s. 1. ▶ strata vedomia v dôsledku úderu (obyč. do hlavy, po hlave) al. zásahu niečím (omamnou látkou, elektrickým prúdom a pod.), omráčenosť: predstierať, zinscenovať o.; prebrať sa z omráčenia precitnúť; šok sa podobá na o., počas ktorého sa snažíme spracovať samotnú informáciu bez uvažovania o dôsledkoch 2. expr. (i z čoho) ▶ strata triezveho myslenia, úsudku v dôsledku vybočenia z duševnej rovnováhy, ohromenie, omámenie: o. geniálnou hudbou; o. z nádhery; tento vynikajúci recept používam na o. návštev; drobné o. ma prinútilo zamyslieť sa nad sebou ▷ ↗ i omráčiť
omráčiť -či -čia omráč! -čil -čiac -čený -čenie dok. 1. (koho, čo (čím)) ▶ spôsobiť stratu vedomia úderom (obyč. do hlavy, po hlave) al. zásahom niečím (omamnou látkou, elektrickým prúdom a pod.): o. muža päsťou, kladivom, elektrickým obuškom; výbuch ho načisto omráčil; omráčenie útočníka, nepriateľa; prípravok omráči kliešťa vďaka éterovým zložkám; niektoré veľryby dokážu korisť o. pomocou vydávaných infrazvukov; prístroj na omráčenie dobytka 2. (koho, čo) ▶ silou, intenzitou paralyzujúco zapôsobiť na zmysly, vedomie: vonku ho omráčila neznesiteľná horúčava; omráčil ma zvuk zbíjačky, hlasnej hudby; moje zmysly omráčila silná vôňa materinej dúšky 3. expr. (koho) ▶ priviesť do úžasu, ohromiť; syn. ohúriť: fantastické modely postáv a animácie vás okamžite omráčia; Omráčil ho pohľad na zástup, ktorý sa hmýril vo svetle fakieľ. [J. Lenčo]; To najhoršie už mali za sebou: otrasné poznanie ich omráčilo, lež nezlomilo. [J. Žarnay] ◘ fraz. [byť, zostať, stáť, sedieť, hľadieť] ako omráčený a) dostať sa do stavu al. byť v stave otupeného vnímania a oslabenej schopnosti reagovať b) byť (emocionálne) silno zasiahnutý niečím ▷ nedok. ↗ omračovať
omračovať -čuje -čujú -čuj! -čoval -čujúc -čujúci -čovaný -čovanie nedok. 1. (koho, čo (čím)) ▶ spôsobovať stratu vedomia úderom (do hlavy, po hlave a pod.) al. zásahom niečím (omamnou látkou, elektrickým prúdom a pod.): paralyzátor omračuje pomocou silného elektrického výboja; kosatka omračuje svoje obete údermi chvostom; zbraň, prístroj na omračovanie; omračujúca vychádzková palica pre seniorov so sebaobrannou funkciou na omráčenie prípadného útočníka 2. expr. (koho, čo) ▶ silou, intenzitou narúšať, ochromovať zmyslové vnímanie: vôňa kvetín vo vzduchu omračovala čuchové orgány; v hlave mi hučí a omračuje ma silný hluk; Zadúšajúce vlhké teplo doslova omračuje. [Sme 1995] 3. expr. (koho) ▶ privádzať do úžasu, ohromovať; syn. ohurovať: poézia omračovala nevšednosťou umeleckého obrazu; mesto omračovalo veľkoleposťou architektúry; A čo som cestou videl, ma priam omračovalo a napĺňalo zdesením. [J. Lenčo] ▷ dok. ↗ omráčiť
ohromiť spôsobiť veľké, neočakávané (obyč. nepríjemné) prekvapenie • expr.: ohúriť • omráčiť • ochromiť: správa o nešťastí ich ochromila, ohúrila, omráčila • expr. ovaliť: ovalil ju pravdou • hovor.: šokovať • zošokovať (spôsobiť šok): nepriaznivý výsledok nás šokoval • udiviť • prekvapiť (v menšej miere a aj v kladnom zmysle): udivil, prekvapil nás výkon mužstva • zdesiť • vydesiť • podesiť (nečakanou udalosťou nahnať hrôzu, strach): pohľad na zhorenisko nás zdesil, vydesil, podesil • expr.: zmraziť • zamraziť: hrôza ich zmrazila do špiku kostí; tragická zvesť zamrazila prítomných • expr. premraziť (ohromiť strachom): premrazilo ma, keď som videl haváriu zblízka
omámiť 1. zbaviť jasného vedomia, zmyslov • expr. omariť • zmámiť: vôňa ho omámila, omarila; chodí ako zmámený • omráčiť: alkohol ho načisto omráčil • hovor. expr. oťapiť: horúčava nás oťapila • opiť • opojiť (alkoholom) • opantať (veľmi zaujať): svojou láskou, rečami muža celkom opantala • expr.: oblúzniť • odurmaniť: oblúznil ju úsmevom • otupiť (urobiť necitlivým, ľahostajným): otupiť myseľ drogami • hypnotizovať • zhypnotizovať (uviesť do stavu hypnózy) • narkotizovať (omámiť narkózou)
2. p. očariť
omráčiť 1. úderom zbaviť vedomia • expr. ohlušiť: drúkom ho omráčil, ohlušil • expr. prizabiť (úderom al. iným spôsobom takmer zabiť): elektrický prúd ho mal prizabiť • expr.: ovaliť • orútiť • ochmeliť (veľmi udrieť): ovalil, orútil, ochmelil ho tým, čo mu prišlo pod ruku • nár. expr. olomáziť: zlodeja olomázil hrabľami • omámiť • expr. omariť • hovor. expr. oťapiť (zbaviť jasného vedomia): alkoholové výpary ho omámili, omarili, oťapili
2. p. ohromiť
ovaliť expr. 1. udrieť ťažkým predmetom • expr. obúšiť: ovalil, obúšil ho sekerou • expr.: praštiť • tresnúť • tresknúť • chňapnúť • rachnúť • buchnúť • zried. chropnúť (Tajovský): ovalil, praštil, tres(k)ol, rachol zviera palicou po hlave • expr.: ochmeliť • orútiť • nár. expr.: olomáziť • ošinúť: ochmeliť niekoho drúkom, orútiť kyjom • omráčiť • expr. ohlušiť (zbaviť pritom vedomia): kameňom ho omráčil, ohlušil
prekvapiť 1. niečím neočakávaným priviesť do údivu • udiviť • zadiviť: prekvapila, udivila nás múdrosť dieťaťa; prekvapí, zadiví ťa, ako práce pokročili • zaskočiť (veľmi prekvapiť, obyč. nepriaznivo): všetkých zaskočil skorý otcov návrat • zaraziť • zmiasť (silno a obyč. nepríjemne prekvapiť): zarazil, zmiatol ma pach zhoreniny • kniž. frapovať: celú spoločnosť frapovalo správanie dievčiny • zdesiť • expr.: omráčiť • ohromiť • ohúriť • ovaliť (niečím neočakávaným vzbudiť des, úžas a pod.): zvesť o nešťastí nás zdesila, omráčila; ohromiť, ohúriť rodinu náhlou ženbou • expr.: myknúť • hegnúť (náhle prekvapiť): myklo ho, heglo ho, že nik nesúhlasil s jeho postupom
2. neočakávane a obyč. rušivo zasiahnuť do niečej činnosti • prepadnúť • vyrušiť: prekvapiť, prepadnúť rodinu na dovolenke; prekvapiť, vyrušiť zlodeja pri čine • pristihnúť (pri niečom tajnom, nezákonnom a pod.): pristihnúť niekoho pri čiernom obchodovaní • zastihnúť: chlapca zastihli pri klamstve; zastihla nás noc • obyč. iron. navštíviť (neočakávane a obyč. neželane): navštívili nás zlodeji
udrieť 1. úderom, nárazom zasiahnuť človeka al. iného živého tvora • uderiť: ustúp, lebo ťa udriem, uderím (po chrbte) • buchnúť • búšiť • bachnúť: Buchni ho, bachni ho do chrbta! • expr.: trepnúť • tresnúť • tresknúť • capnúť • capiť: neposlušné dieťa trepla, tres(k)la, capla po zadku • klepnúť • klopnúť (obyč. kladivom al. podobným nástrojom): klepnem kapra po hlave • expr.: čapnúť • čapiť • ťapnúť • bacnúť • pacnúť (s menšou intenzitou): dieťa čaplo, ťaplo, baclo, paclo psíka • expr.: rachnúť • rafnúť • švacnúť • chňapnúť • chlopnúť (silným úderom): v zúrivosti ho rachol, rafol drúkom; najedovaný ho švacol, chňapol, kde zasiahol; chlopol ma po hlave • hovor. expr.: praštiť • chmeliť • pleštiť • treštiť • expr. zried. prasknúť (prudko): praštím ťa po hlave, cez ústa • švihnúť • šľahnúť • šibnúť (niečím pružným, ohybným): švihne, šľahne koňa bičom; šibne chlapca prútom • česnúť (prudko udrieť; obyč. o haluzi): haluz ho česla cez oči • kniž. mrsknúť: mrskne ho korbáčom • plesnúť • plesknúť • pľasnúť (obyč. dlaňami): v dobrej nálade ma plesne, pľasne po líci • expr.: zaťať • seknúť • reznúť • rubnúť (niečím ostrým): dva razy ho sekol, rezol, rubol linonárom pod rebrá • expr. hlobnúť: podgurážený hlobne mládenca po pleci • dať zaucho • expr.: facnúť • fľasnúť • fľasknúť • fľusnúť • fľusknúť (rukou udrieť po tvári): len sa opováž, dám ti zaucho, facnem ťa; v opitosti fľas(k)ol ženu po ústach • expr.: streliť • struhnúť • vylepiť • hovor. expr.: zasoliť • vysoliť • prisoliť (dať úder rukou niekomu): Takú ti strelím, vylepím! Zasoľ mu jednu!, ešte mu jednu prisolím • expr. priložiť: jednu mu priložil • expr.: drgnúť • ďugnúť • durknúť • hrknúť • zried. lapsnúť (koho): poriadne ho drgol, džugol päsťou do nosa; durkla, hrkla ma do chrbta • expr.: druzgnúť • luznúť • liznúť • lupnúť • lopnúť • hovor. expr. drisnúť (komu): druzgla, luzla, lizla mi zaucho; lupnem, drisnem mu zopár, že sa nespamätá • hovor. expr.: fuknúť • šuchnúť • šupnúť • pifnúť • flingnúť • flinknúť (nečakane, rýchlo): naraz mu zozadu jednu fukla, šuchla, šupla, pifla • nár. klknúť (Chrobák) • hrub. kydnúť: kydni mu lopatou, nech je ticho • expr.: zavaliť • zaraziť (prudko): zavalil ho po papuli • expr.: ovaliť • orútiť • omráčiť • ochmeliť • obúšiť • olomáziť • ohlušiť (ťažkým predmetom): ovalili, orútili, omráčili, olomázili ho drúkom; obúšiť, ohlušiť niekoho obuškom • expr.: ohlôniť • opáliť: ohlôniť palicou, opáliť bakuľou niekoho • expr.: pretiahnuť • obtiahnuť (za trest, z pomsty a pod.): však ho ja pretiahnem korbáčom; obtiahol syna remeňom • fraz. uštedriť buchnát/zaucho
2. p. buchnúť 1 3. p. napadnúť 2 4. p. nahromadiť sa 5. p. nastať
omráčiť, -i, -ia dok. (koho, koho čím)
1. zbaviť vedomia, priviesť do bezvedomia (obyč. úderom do hlavy): Labami ho ovalí po hlave a omráči. (Ondr.) Podaj prst, nuž ťa kyjom omráči. (Ráz.-Mart.); bolesť ho omráčila;
2. expr. priviesť do veľkého údivu, veľmi prekvapiť, ohromiť: Jej dobrota ho omráčila. (Kuk.); nečakaná myšlienka, ktorá ma omráčila svojou prostotou a silou (Jes-á);
nedok. omračovať, -uje, -ujú, zried. i omráčať, -a, -ajú
omráčiť dok. csl zbaviť vedomia, uviesť do bezvedomia (obyč. úderom do hlavy): Prasa vinďe s chlieva, potom ho omráčia, spadňe (Vrbie RUŽ); Omráčil sa na hlavu (V. Rovné BYT); omračic s papekom (Richvald BAR)
omráčiť dk koho priviesť do bezvedomia: adtonitum reddere sic, ut oculis offundatur tenebrae: omráčiti, zamračiti; percellere: omráčiti (PD 18. st)