odsúdiť, -i, -ia dok.
1. (koho) rozhodnutím súdu uznať obžalovaného vinným a určiť mu trest: o. niekoho na dlhoročný, doživotný žalár, na smrť, o. niekoho pre poburovanie, o. niekoho za ublíženie na tele;
2. (čo, koho) vysloviť nepriaznivý úsudok, mienku, názor o niečom, o niekom, odmietnuť: o. zlozvyky, o. názory niekoho; o. platný spoločenský poriadok (Fr. Kráľ); Celý svet vás odsúdi a zneváži. (Tim.)
3. (koho, čo na čo, k čomu i s neurč.) prinútiť, určiť niekoho al. niečo k niečomu nepríjemnému, ťažko znesiteľnému ap.: telo odsúdené na nečinnosť (Zúb.); Ty si odsúdená na dlhé utrpenie. (Jégé) Človek odsúdený je na pretvárku. (Chrob.) Zvíťazil ten, ktorého odsúdili na porážku. (Mor.); o. úbožiakov k biede (Vám.); krajina k hladu odsúdená (Jil.); Bola odsúdená len straty znášať. (Škult.);
nedok. odsudzovať, -uje, -ujú
|| odsúdiť sa uznať seba samého vinným: Maťo odsúdil sa sám. (Jil.);
nedok. odsudzovať sa
súdiť, -i, -ia, rozk. súď nedok.
1. (koho i bez. predm.) vykonávať súd nad niekým, rozhodovať o niekom v súdnom procese: Chytia ťa, zavrú, súdia. (Taj.) Nad jeho hlavou zasadla si mestská rada, aby ho súdila. (Gráf) Budem súdiť boháčov. (Tat.) Krivo ma obžalovali a nespravodlivo súdili. (Kal.) V sudcovskom talári triedi a súdi prísne. (Len.)
2. (koho i bezpredm.) rozsudzovať, urovnávať spor medzi niekým: Belka ich súdi, vyrovnáva. (Šolt.) Ja ich musela mieriť a súdiť. (Šolt.)
3. (koho. čo i bezpredm.) vynášať rozsudok, vyslovovať posudok o niekom, o niečom, posudzovať, odsudzovať, kritizovať: Radi súdime druhých a nehľadíme v prvom rade na seba. (Taj.) Poklesky súdi zhovievavo. (Kuk.) Nesúď lak prísne. (Urbk.) Ach syn môj, nesúď a nebudeš súdený. (Taj.) Podľa seba súdim teba. (prísl.)
4. kniž. (o kom, o čom. čo, ako) mať mienku, usudzovať, myslieť (si) niečo: Súdili by ste o ňom, že to robí z vrodeného lajdáctva. (Al.) O svojej osobe predpojato súdi. (Kuk.) I druhý kritik o Štúrovej knihe podobne súdi. (Mráz)
5. (podľa čoho, po čom, z čoho, na čo i so spoj. že) usudzovať, vyvodzovať, robiť závery, predpokladať: Podľa vrások okolo očú súdiac, má už vyše tridsať. (Podj.) Myslela, že to nejaký tulák, súdiac po obšúchanom kepeni. (Kuk.) Reptiš súdil, že je rodák zo západu. (Tat.) Z odpovede by ste súdili, že Mišo je majiteľom viníc. (Kuk.) Súdiť sa dalo na rozmarné chúťky zakladateľa. (Vans.)
6. (komu, čomu) používa sa iba v tvare trpného príčastia obyč. v spojeniach je (nie je) mi (mu) súdený, -á, -é prisúdený, určený (-a, -é): Mne súdený je múdrosti zlatý trón. (Smrek) Inšia smrť mu je nie súdená. (Min.) Pre mňa je súdené do úmoru robiť. (Stod.) Jej nie je súdené dosiahnuť, za čím duša vzdychá. (Kuk.)
● hovor. (nie) sú si súdení (nepatria) patria spolu (ako manželia); čo komu súdené (kraj. i súdenô), to ho neminie fatalistický výrok, podľa ktorého nikto sa nevyhne svojmu osudu;
opak. súdievať, -a, -ajú;
dok. k 1, 3 odsúdiť;
k 2 rozsúdiť
|| súdiť sa viesť s niekým súdny spor, pravotiť sa: Daň si zaplatíme, súdiť sa nesúdime. (Taj.) Najprv si majetok presúdili s bratom, a nebolo im treba súdiť sa. (Fig.);
opak. súdievať sa