odsúdený príd
1. práv uznaný za vinného, vinný: condemnatus furti: pre kradez odsúďeny (KS 1763)
2. práv určený na potrestanie na základe rozhodnutia súdu: tehdy wedle sprawedliweho prawa su na ssibeniczu odsuzeny ty dwa, ktery su polapeny (ČASTKOVCE 1645); dnessni swati aposstolowe winnych, smrti hodnych a na smrt odsudenych od smrti oslobodzowali (MS 1758); Antoni Neuman, slobodny, odsudeny veznik na ssest roky, s pensiu 4 kragcaroh, ktere od mesta dostawa, pri druhem garnizonskem regementu sluzil (PREŠOV 1784)
3. náb zbavený rozhodnutím Boha účasti na niečom, určený na zatratenie: bezbožnj pak zatracenj (:odsauzenj :), z dábly do ohne pekelneho vwrženj budau (OP 1685); damnatus: zatraceny, odsúďenj; confatalis: od Boha odsúďeny zatratený (KS 1763); subst odsúdený m kto je súdom usvedčený z nej. trestného činu, odsúdenec, vinník: swateczny dni ma kazdy czlowiek pokoy miti, krom odsuzenich a fflasserzu (ŽK 1473); leč by se odsuczenj oswyečal a k wissyemu prawu se dowolawal (KoB 1666); (služobník volal): Wystupte na hanebne drewo, odsúdeny (PeP 1769); (bašov vyslanec) zakladá okresu tú na hrdlo odsúďeního, který podobňe vše o sebe dokončení (list) poslúchat musil (BR 1785); -osť ž rozhodnutie, výrok: wssecky weci prjchódne Božj Opatrnosti, ne odsudenostam hwezdárskym se priwlastňowat magú; boské odsúdená a odsúdenost pohane nebo bezbóžny krestané wymysslagu, pobóžny krestane náramnite zapjragu a prokliňagú (BlR 18. st)