odporovací príd. lingv.: o. vzťah spájajúci členy, z kt. druhý obsahovo odporuje prvému; o-ie spojky, súvetia
odporovací -cia -cie príd.
odporovací -cia -cie príd. 1. práv. ▶ súvisiaci s odporom, námietkou proti procesným úkonom, ktoré sa dotýkajú práv odporcu al. iných osôb: o. systém; o. poriadok; odporovacia lehota; odporovacia žaloba právny úkon, ktorým sa žalobca na súde domáha, aby určitý právny úkon, ktorý urobila druhá strana (odporca), napr. špekulatívne znižovanie majetku, bol právne neúčinný; odporovacie konanie; vyhodnotiť možnosti na odporovacie úkony 2. lingv. ▶ vyjadrujúci odpor, rozpor, protiklad medzi zložkami: o. význam; o. vzťah priraďovací vzťah spájajúci dve jednotky (výrazy al. vety), z ktorých druhá obsahovo odporuje prvej, je s ňou v rozpore, platí napriek očakávaniu; odporovacie spojky spájajúce jednotky v odporovom vzťahu, napr. ale, no; odporovacie súvetie súvetie, ktorého vety spája odporovací vzťah
odporovací, -ia, -ie príd.
1. lingv. o. vzťah druh priraďovacieho vzťahu medzi dvoma jednotkami (výrazmi al. vetami), ktoré sa stavajú do protikladu al. ktoré sa spolu obyč. nevyskytujú; o-ie spojky spájajúce jednotky v odporovom vzťahu; o-ie súvetie ktorého vety spája odporovací vzťah;
2. práv. o-ie právo právo podať odpor; o-ia žaloba ktorou sa podáva námietka proti právnemu úkonu;
3. zried. prejavujúci odpor, protiviaci sa, odporujúci: Nemala dosť odporovacej sily. (Šolt.)