odporca -u mn. -ovia m. protivník (význ. 1), nepriateľ: úhlavný, politický o.;
odporkyňa -e -kýň ž.
odporca -cu pl. N -covia m.
odporca -cu pl. N -covia m. 1. (i proti komu, proti čomu/voči komu, voči čomu) ▶ kto odporuje, nesúhlasí s konaním, názormi a pod. niekoho iného a bojuje proti nim, protivník: horlivý, nezmieriteľný, tvrdý o.; policajný zásah proti odporcom; oponovať odporcovi; väzniť politických, ideových odporcov; vystupuje ako o. proti diktatúre; zavedenie spoločnej európskej meny má aj svojich odporcov; Jeho presvedčivá výrečnosť ma nadchýnala a podistým by ňou bol vyvrátil aj námietky najzarytejších odporcov. [J. Lenčo]; Mala [dievčina] takto roznášať zvesť strašnej pomsty proti prípadným odporcom voči kráľovi. [NS 2008] 2. práv. ▶ strana, proti ktorej sa podáva návrh na začatie súdneho al. správneho konania, žalovaný; op. navrhovateľ: o. sa bráni proti návrhu žalobcu; navrhovateľ rozhodne namieta vydržanie vlastníctva odporcom; súd zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť úver ▷ odporkyňa -ne -kýň ž.: o. vojny; je odporkyňou interrupcií; o. užíva byt bez právneho dôvodu
odporca p. protivník 1
protivník 1. kto nesúhlasí s názormi iného a bojuje proti nim • odporca: politický protivník, odporca • oponent (protivník, obyč. v diskusii) • nepriateľ • súper: poraziť protivníka, nepriateľa, súpera • sok (protivník, obyč. v ľúbostnom vzťahu): vidieť v niekom soka • rival: ideový rival • zastar. súperník (Škultéty) • zastar. odporník • kniž. opozicionár • zried. opozičník: keď zistil, že sa nenájde nijaký opozičník, zmĺkol • kniž. antipód
2. kto bojuje s niekým v súťaži, v zápase • súper • protihráč: podceňovať protivníka, súpera, protihráča • rival: dnes sa stretli dvaja odvekí rivali • partner (spoluúčastník hry, zábavy): ukázal sa ako rovnocenný partner
odporca, -u, mn. č. -ovia m. protivník, nepriateľ: Mal v meste mnoho ctiteľov a odporcov. (Jégé) Videl zúrivosť svojho odporcu. (Jégé);
práv. strana odporujúca právu druhej strany;
odporkyňa, -ne, -kýň ž.
odporca, [-por-, -pur-], odporník m 1. kto sa stavia na odpor niekomu, kto má iný názor, mienku, protivník, nepriateľ: ty a takowe odpory a wyrasky odpornyka k tomu prywedu, že nekterym weczem, kterež Pysmy swatymy tak opatrne negsu obsažene, weryty a o nych držety gest naležyte (ŠV 1675); niechcess trpeti služebnika, kteri by poddanost slibowal, pak wssecko by naopak delal, k tomu gesste y twim odporcum se priznawal (ZA 1676); mi executiu pre odpornikou trpice, museli sme znowu medzi sebou sa rubit (LUDROVÁ 1762); proťy odpurcum matky twe postawiťi se mužeš (PT 1796) 2. práv kto prejavuje právny nárok na niečo al. je protivnou stranou v súdnom spore: na placz tohot domu vwedl Laczka a Mikuláše do panowany tohož domu k wiecžnemu wladany, nebude-li odpornika žadneho (BRATISLAVA 1559- 1600) 3. práv protivná strana v súdnom spore: wedle tegto edictie nebo listu mame ho branity a we wsem proti protiwnikum a odpornikum zastawati (TISOVEC 1696); kteryžto zawazek pod 50, to gest padesatmy rinskimy zlatimy werne ktery by nedržal proty odpornikom nassjm (L. D. LÚKA 1735); -nica ž k 1: adversatrix: protiwnica, odpornica (KS 1763)
odporník p. odporca