odlúčený príd. oddelený od niečoho, osamotený: žiť o. od sveta, od všetkých;
odlúčene prísl.;
odlúčenosť -i ž.: o. od rodiny
odlúčenosť -ti ž.
odlúčenosť -ti ž. (i od koho, od čoho) ▶ stav toho, kto je bez spoločnosti blízkych, odtrhnutosť; syn. odlúčenie: o. od ľudí, od kolektívu; o. od rodného kraja znášal veľmi bolestne; Znovu na neho dýchla pustota, prázdno, tá odlúčenosť, uzavretosť. [A. Baláž]; Práca si vyžadovala aj veľa námahy, odriekania a odlúčenosti od rodín. [Sme 1998] ▷ polit. rasová odlúčenosť dôsledné násilné oddeľovanie a triedenie ľudí podľa rás, rasová diskriminácia, apartheid
odlúčený príd. oddelený, osamotený, vzdialený, odtrhnutý od niečoho: žiť o. od rodiny, od manželky; je, žije o. od sveta bez účasti vo verejnom živote, osamotený;
odlúčenosť, -ti ž.