odlúčenie -nia s.
odlúčenie -nia -ní s. (i od koho, od čoho) ▶ oddelená existencia ďaleko od niekoho, od niečoho blízkeho (pociťovaná negatívne); stav takéhoto jestvovania, odtrhnutosť; syn. odlúčenosť: krátke, dlhé, dočasné o.; partnerské o.; o. od domova; o. od manžela, od detí; nepriaznivý účinok odlúčenia dieťaťa od matky; znášať o.; žiť v odlúčení nie je jednoduché; náročná práca si vyžadovala časté odlúčenia; Odlúčenie ostalo medzi nimi, aj teraz cítil ten hlúpo premárnený čas. [P. Andruška] ▷ ↗ i odlúčiť, odlúčiť sa
odlúčenie [-ie, -ia, -í] s 1. oddelenie, delením odvedenie: separatio: odďeleni, odlúčeni; divergium: wodi na druhú stranu odlúčeni, odďeleni odrazenie (KS 1763) L. w den odlučeny od prs materinskych Abraham učinyl welku hostinu (MC 18. st) prerušenia kŕmenia materinským mliekom 2. vzdialenie, zbavenie spoločnosti s niekým, rozlúčenie: divulsio: odlúčenj, odtowaryssenj (KS 1763); sgaťa malyčke musela som temer spolowyce nagomnjkom pre geho (väznenie muža) odlučenga odmarnit (LIPTOV 1765); Spasitel nass laskawy samotnost aneb odlučeni a oddaleni od towarisstwy lidskeho wiwissuge nad obcowani a towarisstwy z lidmi (SQ 1781) 3. odtrhnutie, odvrátenie (v duchovnom zmysle): pri počatku sweho od cyrkwi rymske odlučenj učil (DuH 1723); hra se odlučeny od boského čtenj (Tr 1728) 4. (o žene) prepustenie, uvoľnenie (u moslimov): odlúčeňí takové musí biť pred alphaquinem, který jest jeden u kňezuv a na to urízený (BR 1785)