obvyklý príd. kniž. zvyčajný, bežný, obyčajný: o. spôsob, o. druh, ísť o-ou cestou;
obvykle prísl.: oneskoril sa ako o.;
obvyklosť -i ž.
obvyklosť -ti -tí ž.
obvyklosť -ti -tí ž. 1. iba sg. ▶ vlastnosť toho, čo je obvyklé, ničím nie výnimočné al. špecifické, čo sa bežne, opakovane stáva; zvyčajný výskyt niečoho; syn. obyčajnosť; op. neobvyklosť, nezvyčajnosť: o. rannej prechádzky; o. mena v kraji; o. ceny na trhu; poukázať na o. situácie 2. ▶ obvyklý, zaužívaný, ustálený postup pri nejakej činnosti; bežný úkon, skutok, čin, zvyklosť: tento postup sa vymyká z obvyklosti; autorské dielo označíme v súlade s obvyklosťami
obvyklý príd. obyčajne, bežne sa vyskytujúci, bežne používaný ap., obyčajný, bežný, zaužívaný: robiť svoju o-ú prácu, odbaviť niečo o-ým spôsobom, ísť na obyčajnú prechádzku, sadnúť si na svoje o-é miesto; dostať o-ú odmenu za niečo; Po obvyklých poklonách Zandome nezačal o kupectve, ako očakával kapitán. (Kuk.);
obvykle prísl. obyčajne, zvyčajne, bežne: podať lepší výkon ako o.; Schádzavanie sa obvykle o šiestej. (Hruš.);
obvyklosť, -ti ž.