obrubník -a m. kamenný kváder obrubujúci chodník
obrubník -ka pl. N -ky m.
obrubník -ka pl. N -ky m. 1. ▶ betónový al. kamenný dielec, obyč. v tvare kvádra, tvoriaci časť (vyvýšeného) okraja chodníka, cesty al. inej plochy súvisiacej s dopravou; súvislý pás týchto dielcov: betónový, kamenný cestný o.; rovné, oblúkové obrubníky (cestného) deliaceho ostrovčeka; bariérový o. zabraňujúci vjazdu na pešiu komunikáciu; šírka vozovky medzi obrubníkmi je 9 metrov; recyklácia starých žulových obrubníkov; osadiť okolo parkoviska nové obrubníky; sadnúť si na o.; cyklista narazil do vysokého obrubníka; auto vybehlo z vozovky cez o. na trávnatý porast; cestička so zapusteným chodníkovým, parkovým obrubníkom; Pre nevidiacich sú dôležité obrubníky medzi cestou a chodníkom, ktoré „vidia“ bielou paličkou. [Týž 2009] 2. ▶ predmet, dielec al. pás oddeľujúci, ohraničujúci al. lemujúci niečo dookola al. pozdĺž; zvýraznený (materiálom, farebne a pod.) okraj niečoho, obruba: plastový, oceľový, tehlový, palisádový o. oddeľujúci trávnik od záhonov kvetov; v tráve sa rysuje o. bývalého hrobu; Betka nevedela plávať, sedávala na obrubníku bazéna s chodidlami vo vode. [V. Švenková]
obrubník, -a, obyč. v mn. č. obrubníky, -ov m. stav. kamenné kvádre, ktoré uložené vedľa seba oddeľujú chodník od vozovky: chodníkové o-y; žulové o-y