Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

objaviteľ -a mn. -lia m. kto niečo objavil: o. gravitácie, o. Tróje;

objaviteľka -y -liek ž.;

objaviteľský príd.: o. čin

objaviteľ -ľa pl. N -lia G -ľov m.

objaviteľ -ľa pl. N -lia G -ľov m. 1. ▶ kto odhalil neznáme, objektívne existujúce (hmotné) javy, vlastnosti al. zákonitosti, zvyčajne ako výsledok vedeckého bádania al. skúmania sveta: svetoznámy o. Tróje, Viktóriiných vodopádov; objavitelia jaskýň, liečivých prameňov; o. röntgenového žiarenia, teórie relativity; o. krvných skupín, inzulínu, vírusu HIV; bol to legendárny moreplavec a o.; kniha je určená malým bádateľom a objaviteľom tajomstiev prírody
2. ▶ kto objavil, zistil niečo, čo sa mu javí ako nové, čo bolo doteraz pre neho neznáme, nepoznané: patrím medzi čerstvých objaviteľov týchto webových stránok
3. ▶ kto odhalil, odkryl talent al. výnimočné schopnosti zvyčajne málo známej osoby: o. nových talentov; Bol presvedčený, že Naďa je mimoriadny spevácky talent. Seba považoval za jej objaviteľa. [S. Lavrík]
▷ objaviteľka -ky -liek ž.: o. piatich nových komét; slávna o. rádioaktivity Maria Curie-Skłodowska

objaviteľ, -a, mn. č. -lia m. kto niečo objavil, kto našiel, odhalil niečo nové, predtým neznáme: Kolumbus je objaviteľom Ameriky. Manželia Curieovci sú objavitelia (o-mi) rádia;

objaviteľka, -y, -liek ž.;

objaviteľský príd. objavný: o-á práca, činnosť, o-é dielo; pren. o. pohľad, zrak;

objaviteľstvo, -a str. zried. schopnosť objavovať, objavnosť: V tom je tajomstvo jeho objaviteľstva. (Chorv.)