občina -ny občín ž.
občina -ny občín ž. hist. 1. ▶ spôsob organizácie spoločnosti spočívajúci v spoločnom vlastníctve, najčastejšie pôdy, v spoločnej samospráve, spoločnom vykonávaní prác a pod., pričom medzi jednotlivými členmi boli hierarchické vzťahy nadvlády a podriadenosti; dedina, sídelné spoločenstvo v najvšeobecnejšom zmysle slova: rodová o. založená na pokrvnom príbuzenstve; susedská, teritoriálna, roľnícka o. založená na územnom princípe; dedinská o.; primitívne sedliacke občiny; hospodárenie občiny; radoví členovia občín; založiť, organizovať občinu; vystúpiť z občiny; osady tvorili občinu s viacerými kolovými domami; Zvolen sa stal mestom v polovici 13. storočia, dovtedy bol slobodnou občinou kráľovských služobníkov a odvtedy sídlom kráľovského panstva. [KSl 1985] 2. ▶ základná organizačno-správna jednotka s roľníckym obyvateľstvom v predcárskom a cárskom Rusku združujúca pôvodne slobodných, neskôr poddaných či nevoľníckych roľníkov, často z viacerých dedín: kozácke občiny; o. zabezpečovala organizáciu hospodárskych činností a dodržiavanie práva a spravodlivosti medzi jej členmi
občina -y ž. ‹r› marx. (v rodovom zriadení) forma združenia ľudí majúca spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a (čiastočnú) samosprávu; (v cárskom Rusku) dedina so spoločnou obecnou držbou pôdy, ktorá bola jednotlivcom znova prideľovaná do užívania, obščina, mir: rodová, susedská o.
občina, -y, -čín ž. hist.
1. druh spoločného (čiastočného al. úplného) vlastníctva výrobných prostriedkov (najmä pôdy); samosprávne združenie, samosprávna územná jednotka (so spoločnými výrobnými prostriedkami): rodová o. v prvobytnej pospolnej spoločnosti; susedská o. vo feudalizme; o. v predrevolučnom Rusku roľnícky kolektív so spoločným pozemkovým majetkom; obščina;
2. obecný pozemkový majetok, pôda, hora patriaca (v kapitalizme)