oželieť -ie -ejú dok.
1. zmieriť sa so stratou: o. syna; o. dovolenku
2. oľutovať: o. svoj omyl
oželieť -lie -lejú -lej! -lel -lejúc -lený -lenie dok.
oželieť -lie -lejú -lej! -lel -lejúc -lený -lenie dok. 1. (čo, koho) ▶ zmieriť sa so stratou niekoho, niečoho; vzdať sa, zrieknuť sa niečoho, často príjemného, výhodného: o. pár drobných; stratené veci ľahko oželel; pre chorobu museli o. účasť na pretekoch; dnes kúpanie radšej oželejte; Ty si tu? – potešil sa. – A ja som ťa už oželel. [K. Jarunková]; Ak povie [pravdu], zavrú ho, ak nepovie, stratí psa. Nuž radšej oželie psa ako slobodu. [Sln 1974] 2. (čo/s vedľajšou vetou) ▶ pocítiť dodatočnú ľútosť nad svojím konaním; syn. oľutovať: časom oželieš, že si ponuku práce odmietol; určite boli chvíle, keď ste svoje rozhodnutie oželeli
oľutovať 1. prejaviť ľútosť (nad svojím konaním) • hovor. obanovať • oželieť: oľutoval, obanoval svoju chybu; už oželel, že s návrhom súhlasil • oplakať: už svoj hriech neraz oplakala
2. hovor. zmieriť sa so stratou • oželieť: oželel, oľutoval svoju dovolenku a pomohol nám • zried. ožialiť: ožialila syna • oplakať: oplakať stratenú mladosť • hovor. obanovať: stratu roka nikdy neobanoval
oželieť p. oľutovať 1, 2
oželieť, -ie, -ejú dok.
1. (čo, koho) so žiaľom sa zmieriť so stratou niečoho al. niekoho: o. peniaze; Marek oželel nielen vianočnú, ale i novoročnú dovolenku. (Heč.) Netušia, že ich oželený syn tu pod javorom vyčkáva. (Laz.)
2. (čo) oľutovať nejaký čin: o. svoj skutok; Ktorý to spravil, svoj omyl oželie. (Rys.)
oželieť sa, -ie, -ejú dok. nár. klesnúť na mysli, otupieť, znechutiť sa: Oželel sa pre ňu, ktorú nikdy nechcel. (Tim.)
oželieť dok. 1. zmieriť sa so stratou (niekoho al. niečoho): Nám ňichto škodu ňeprinavráťiu̯, iba zme miseli šecko oželeťi (Čelovce MK); Straťila buďilár aj s peňiazmi, ale už íh oželela, čo má robiď? (Návojovce TOP); Už zme hu oželeli, oplakali (V. Rovné BYT); Vedz bi som aj ti peňiaze ožeľela (Rosina ŽIL) 2. oľutovať neuvážený čin: Počkaj, počkaj, šak ti to ožeľiéš! (Bošáca TRČ)
oželieť sa dok. znechutiť sa, klesnúť na mysli, otupieť: Ožeľeu̯ sa pre ženu, ľeňivicu (Hor. Lehota DK); Po smrti ženi sa Ďuro ožeľeu̯ (Králiky BB)
oželieť dk 1. čo prejaviť ľútosť nad niečím, oľutovať niečo: sem se dal gednomu jezuitowy w Wjdny zwesty, častokrat oželel (WO 1670); medzy wčelámy, ktere nenasledugi krale, skoro to oželegy, nabo po hryzeňy hneď wykapu (PP 1734); iď za pána, ag (vdova) išla, ale po malém časi oželila (BU 1795) 2. koho, čo so žiaľom sa zmieriť so stratou niekoho al. niečoho: lítoť mi teho, má najmilenší, že te oželet mám (ASL 1603-04); ze dwuch musyss gedno oželet (SiN 1678); milú tebe dcéru oželiť a obetovať musíš (BR 1785); radnej nech W. M. to oželge (BODOVICE 1787); oželieť sa dk (na čo) zmieriť sa z niečím: teho gedneho obeta mne bude prigemna a to sice ne gináčz, krem ked sa on na smrt oželi a oprawdiwe smrt podstupi (SKá 18. st); Susanna se dwom sudcom na zle skutki nawazagicim protiwila, ozelela se radneg skrze gegich ffalessne obžalowani u lidi hanbu podstupiti (MK 18. st); oželovať sa ndk: kdož gest, genž pochopuge mócti biti čloweka, který dobrowoľne, rowno guž na swete temto sa oželuge na wečný oheň, na toliké muki (BN 1790)