ošklivý príd.
1. výzorom nepekný, škaredý, ohavný, hnusný, op. pekný: o-é farby, o-á tvár
2. vzbudzujúci nepríjemné pocity, nepríjemný, protivný, ohavný: o-á robota, o-é počasie, o-á choroba; o-é slovo neslušné, hrubé
3. expr. nebezpečný, háklivý: je to o-á situácia, o-é zranenie;
ošklivo prísl. i vetná prísl.: o. vyzerať; vonku je o.;
ošklivosť -i ž.
1. k 1 – 3
2. ošklivý čin: páchať o-i
3. odpor, hnus: cítiť o. k niekomu
ošklivosť -ti -tí ž.
ošklivosť -ti -tí ž. 1. iba sg. ▶ vlastnosť toho, čo vzbudzuje odpor; op. krása: o. sveta, hriechu; krása a o.; Nech nás nepomätie pohľad na našu biedu márnotratných synov, na ošklivosť našich previnení. [Anton Hlinka] 2. ▶ ošklivý, zlý čin, skutok, ohavnosť: páchať ošklivosti; Takýto je svet – ale je náš. Je náš aj so svojimi ošklivosťami. [CN 2002]
hnus 1. krajne nepríjemný pocit vyvolaný niečím odporným, protivným • ošklivosť • zhnusenie: vyvolať v niekom hnus, zhnusenie; pociťovať hnus, ošklivosť • odpor: premôcť odpor • nechuť (pocit záporného postoja): vzbudzovať nechuť k niečomu
2. p. podlosť
ošklivosť p. hnus 1
ošklivý príd. expr.
1. na vzhľad nepekný, škaredý: o. človek, o-á tvár; o-é spáleniny na rukách (Hor.);
2. vzbudzujúci nepríjemný pocit, protiviaci sa, nepríjemný: o. pocit, o-á choroba, o-á práca; o-á situácia (Hor.);
3. neslušný, hrubý: o-é slovo; o. naturalizmus (Vlč.);
ošklivo prísl.;
ošklivosť, -ti ž.
1. vlastnosť niečoho al. niekoho ošklivého;
2. silný odpor: Rýchle odvrátila od neho s ošklivosťou tvár. (Tim.)
3. ošklivý čin: Kto by sa bol nazdal, že upadneš do takej ošklivosti. (Kuk.)
ošklivosť ž. ohavnosť, hnus, nepeknosť; (silný) odpor, hnus: Hriéh maj dicki v ošklivosci (Bošáca TRČ)