očarenie, očarovanie -ia s. mocný (kladný) zmyslový zážitok: vzájomné o. pominulo
očarenie, očarovanie -nia -ní s.
očarenie, očarovanie -nia -ní s. (i čím, kým; z čoho, z koho) ▶ silný kladný zmyslový al. citový zážitok, dojem z niečoho, z niekoho; silné vnútorné zasiahnutie niečím, niekým; stav očarenosti; syn. omámenie, opojenie: prudké zmyslové o.; o. krásou prírody; o. Beethovenom skladateľovým dielom, jeho hudbou; mladistvé o. láskou; o. z vládcov, z vlastných úspechov; prežívať, prejaviť o. zo života; ľahko podľahnúť očareniu; prvé, prvotné o. sa pominulo; ich vzájomné o. trvalo krátko; spomínali na chvíľkové očarovania krásnymi ženami; Platónovo očarenie silou teoretického myslenia zvíťazilo. [V. Švenková]; V tom čase sme sa azda najväčšmi zadúšali očarením z rýchlosti. [L. Ballek] ▷ ↗ i očariť, očarovať
očarovanie ↗ očarenie
očarenie, -ia i očarovanie, -ia str. kniž. stav očarovanosti, omámenie, okúzlenie: Marína sedí a ako v očarení čaká. (Tim.) Paľo sa za ňou díval a na chvíľku mu prešlo očarovanie. (Min.)