novokrstenec -nca pl. N -nci m.
novokrstenec -nca pl. N -nci m. 1. cirk. ▶ človek, ktorý bol pokrstený len nedávno, novopokrstený2: novokrstenci odetí v bielom; stretnutie novokrstencov z farnosti 2. náb. ▶ (v období reformácie) stúpenec obnovy kresťanstva a spoločnosti, anabaptista: hnutie novokrstencov vzniklo roku 1525 vo Švajčiarsku; novokrstenci pochádzali zväčša z nemeckých remeselníckych vrstiev; novokrstenci na Slovensku sa nazývali habáni
novokrstenec, -nca m. príslušník náboženskej sekty anabaptistov;
novokrstenecký príd.
novokrstenec [-st-, -št-, -šč-] m príslušník náboženskej sekty anabaptistov, habán: pohany, nowokrsstenczy, ktery se gmenugy bratry (BAg 1585); toho nowokrstencze newelmy gest potreba (HOLÍČ 1613); dal sem do Sobotisscze nowokrssczenczom od hintowa fl 72 (O. KAMEŇ 1635); predslowený pak roženberssty nowokrstencj same gedine zewnjtrne obmitý z wodu tela djtete ustanowugu (DuD 1717); nowokrstenczy zmisslagi, že na krestanou nenaležy, bj na hostinj chodjwalj (CS 18. st); -ský príd: bludarstwy nowokrsstenske aneb gine blaznywe sektarstwy (TRENČÍN 1579); kachle zelene nowokrsstienske (LIKAVA 1627); od novokrščenskych vozow neb kočia (ORECHOVÉ 1646 E); čbanek nowokrsstensky (PREŠOV 1667) z habánskej keramiky; hrncarsky a nowokrsstenski riat (L. MIKULÁŠ 1765)