neporiadnik -a mn. -ci m. expr. neporiadny človek, nedbanlivec;
neporiadnica -e -nic ž.
neporiadnik -ka pl. N -ici G -kov m.
neporiadnik -ka pl. N -ici G -kov m. trochu expr. ▶ kto si neplní riadne svoje povinnosti, kto nemá, nedrží svoje veci v poriadku, neporiadny človek; syn. nedbaj, lajdák: nepoučiteľný, nenapraviteľný n.; pokarhať neporiadnikov; Nik z vás nevie, koľko za vás v tých triednych knihách vyplním, neporiadnici ste, neporiadnici jedni neporiadni. [J. Lenčo]; Fešanda mimo konkurencie, ale neporiadnik prvej triedy. [J. Sedlák] ▷ neporiadnica -ce -nic ž.: n. neporiadna!; n. sa beznádejne prehŕňa v kabelke
nedbanlivec nedbanlivý, neporiadny človek • expr.: neporiadnik • nedbaj: z chlapca vyrástol obyčajný nedbanlivec, nedbaj, neporiadnik • zried. nedbajník (A. Bednár) • expr. zried. nedbák (F. Hečko) • zastar. nedbalec (Podjavorinská) • zried. nevšímavec (kto si nič nevšíma) • pejor. lajdák • hovor. pejor. šlendrián • subšt. bordelár
neporiadnik p. nedbanlivec
neporiadnik, -a, mn. č. -ci m. expr. človek nedbajúci na poriadok, neporiadny, nedbanlivý človek, nedbalec, zried. i o neporiadnom zvierati: Dežo, nejedz už toľko; zasa ti zaškodí, ty neporiadnik! (Tim.) Neporiadnik nespratný (medveď), ten im dal roboty! (Fr. Kráľ);
neporiadnica, -e, -nic ž.
neporiadnik m. expr. kto neudržiava poriadok, nedbanlivec, lajdák: Kto bi s takim nepora̋dnikom aj bívau̯ v edné vizbe! (Ploské REV); Ňedbá to o seba, je z ňeho ľen takí ňepora̋dňik (Kokava n. Rim. RS); Ňiž ňerobí ňeporáňňíg jeden, aňi si ňeuprace, aňi sa ňeučí (Lapáš NIT)
neporiadnik [-rádník] m kto je neslušný, nemravný, smilník, nerestník: zem techdi má wiwrácaťi, gako žalúdek nestráwitedlný pokrm, neporádníkuw takowich (BN 1790)