neomylný príd.
1. kt. sa nikdy nemýli: iba Boh je n.; pokladať sa za n-ho
2. pri kt. je vylúčený omyl: n-á istota
● nikto nie je n. každý sa mýli;
neomylne prísl.;
neomylnosť -i ž.
neomylnosť -ti ž.
neomylnosť -ti ž. ▶ vlastnosť toho, kto sa nedopúšťa omylov, chýb, kto sa nemýli; op. omylnosť: dogma o neomylnosti pápeža; tvrdiť niečo so samoľúbou neomylnosťou; Zaspal na vavrínoch učičíkaný pocitom vlastnej neomylnosti. [L. Ballek]; Jeho život [M. Rúfusa] je príbeh slovenskej veľkosti bez nádychu mytologickej neomylnosti. [Slo 2010]
neomylný príd. ktorý sa nemôže mýliť: človek nie je omylný; n. veštec (Rys.);
neomylne prísl.
1. bez omylu, tak, že je omyl vylúčený, presne: Vyložil neomylne, pred čím sa vystríhať. (Gráf)
2. zastar. bezpochyby, istotne: Ak by sa dvaja na tomto chodníku stretli, jeden by sa musel neomylne vrátiť. (Kuk.) neomylnosť, -ti ž. vylúčenie omylu, vlastnosť nemýliť sa