neomylný príd.
1. kt. sa nikdy nemýli: iba Boh je n.; pokladať sa za n-ho
2. pri kt. je vylúčený omyl: n-á istota
● nikto nie je n. každý sa mýli;
neomylne prísl.;
neomylnosť -i ž.
neomylný -ná -né príd.
neomylný -ná -né príd. 1. 2. st. -nejší ▶ ktorý sa nemôže mýliť, ktorý nerobí chyby; op. omylný: n. kritik, diagnostik, prognostik; neomylná autorita; cíti sa neomylnejší ako tí druhí; Ani ten docent nemusí byť neomylný. Koľko už bolo takých prípadov, že neuhádli, o čo ide. [J. Podhradský] 2. ▶ o ktorom nie je možné zapochybovať, ktorý vylučuje akúkoľvek neistotu, nepochybný, jednoznačný: n. rozum, cit; Neomylným inštinktom vycítil, že práve táto najnepravdepodobnejšia verzia sa najväčšmi blíži pravde. [J. Lenčo]; Neomylné pacientske tamtamy znejú unisono: Primár je kanón, vyzná sa. [A. Rákay] ◘ fraz. nik nie je neomylný! každý sa niekedy mýli, pomýli
neomylný príd. ktorý sa nemôže mýliť: človek nie je omylný; n. veštec (Rys.);
neomylne prísl.
1. bez omylu, tak, že je omyl vylúčený, presne: Vyložil neomylne, pred čím sa vystríhať. (Gráf)
2. zastar. bezpochyby, istotne: Ak by sa dvaja na tomto chodníku stretli, jeden by sa musel neomylne vrátiť. (Kuk.) neomylnosť, -ti ž. vylúčenie omylu, vlastnosť nemýliť sa
neomylný príd. (ňeomílni) ktorý sa nikdy nemýli: Lem Pánboh je neomilní (Kameňany REV); Človeg ňeňi ňeomílni, každí sa móže pomíliťi (Bánovce n. Bebr.)
neomylný príd 1. kt. sa nemôže mýliť: Bůh w skautcych gest neomilny (KK 1709); nazdawate se (kresťania), že tato krasa wassa na licoch gest neomilny prorok dluheho žiwobiti (MS 1758); w tenkratye pohan za zwytezitele neomilného se držal (PeP 1770) 2. o ktorom niet pochýb, nepochybný; (o láske, nádeji, viere ap.) skutočný, pravý: (Bože), dayž wždy mieti wyru silnu, z tweho slowa neomilnu (BAg 1585); gista a neomilna reč gest, ze Krystus gest oprawdiwy člowek (SP 1696); abichom gistj a neomilnj swedkowe gegj poručenstwj bily (KRUPINA 17. st); tej sme neomylnej nadeje, že našu krivdu a žalobu V. Milost rači pripustit (PÚCHOV 1744 LP); (my) za neomilnich a oprawdiwich potomkuw uznany gsuce (TEPLÁ 1747); smrť ňeomílna stála pred očima (BR 1785) neúprosná 3. (o výroku, o práve ap.) kt. neuvádza do omylu, rozhodný, pevný: drabantum, hajdukum pramowane kožuchy nosyti pod pokutu neomilnu se zabraňuje (B. BYSTRICA 1723); dolni mlyn y s pylu instans se swyma braty prawem neomylnym dedičnym od pameti swedkow wladzu a užiwagu (BYSTRIČKA 1730); ga z mogou sestrou k polovicy druhég néomilné pravo mame (PRÍBOVCE 1740); -e prísl 1. bezpochyby, neklamne, istotne: ver mi neomylne (PV 16. st) celkom; takowu summu položity zaslubugem, ano y neomilne položim (ROZVADZE 1739); kdo bližnimu sydla stele neb klepec predklada, sam w nem hiňe ňeomilňe (GŠ 1758); gestly by dom nedal poprawit, neomilne by se zrutil (NECPALY 18. st); tak se mne neomilne widi (MK 18. st) 2. podľa presne stanovenej dohody, presne; neúprosne: Jan Zwonaricz penize fl 40 powinen bude gi (Zuzane Rudnerovej) pokladat neomilne na buducj Weliku noc (KRUPINA 1687); který na odpor by se postavil, ten neomilně má fl 10 pokutu potrestan býtj (B. BYSTRICA 1723 E); vyložene povinosti bez všetkeg protivnosti neomylne vykonavat slibujeme (B. BYSTRICA 1775 CM); -osť ž 1. nemožnosť omylu: odkud se dawa znatj neomilnost slowa božjho (CS 18. st) 2. nepochybnosť, neklamnosť: neomilnost smrtj (CS 18. st) neúprosnosť