neoklasicizmus -mu m. umel. smer rozlič. období obnovujúci zásady klasicizmu, novoklasicizmus;
neoklasicistický príd.;
neoklasicisticky prísl.
neoklasicizmus [n-] -mu m.
neoklasicizmus [n-] -mu m. ⟨gr. + lat.⟩ 1. lit., umen. ▶ súhrnné označenie rozličných prejavov v literatúre a umení z konca 19. a zo začiatku 20. stor. nadväzujúcich na antické umenie al. na umenie renesancie a klasicizmu, novoklasicizmus: n. v poézii; tvoriť literárne diela v duchu neoklasicizmu; začiatok dvadsiatych rokov 20. storočia sa v Picassovej tvorbe označuje za obdobie neoklasicizmu 2. archit. ▶ štýl v architektúre 19. a 20. stor. čerpajúci zo vzorov antickej architektúry a antického umenia a pridŕžajúci sa klasicistických vzorov, novoklasicizmus: nová katedrála nesie aj stopy baroka a neoklasicizmu; vstupná brána v štýle neoklasicizmu 3. hud. ▶ štýlová orientácia v hudbe 20. stor. nadväzujúca na estetický ideál, kompozičnú techniku a výrazové prostriedky staršej hudby, najmä 18. stor. (W. A. Mozarta, J. S. Bacha, A. Vivaldiho a pod.): džezový n.; skladby z obdobia neoklasicizmu
neoklasicizmus -mu m. ‹g + l›
1. archit., umel. novoklasicizmus
2. hud. smer medzi dvoma svetovými vojnami využívajúci formotvorné a štýlové podnety hudby barokovej, ranoklasicistickej a klasickej;
neoklasicizmus [vysl. n-], -mu m. novoklasicizmus