narukovať dok. hovor. nastúpiť voj. službu
narukovať -kuje -kujú -kuj! -koval -kujúc -kovaný -kovanie dok.
narukovať -kuje -kujú -kuj! -koval -kujúc -kovaný -kovanie dok. hovor. 1. (do čoho; na čo; k čomu; ø) ▶ (v minulosti) ísť na vojnu, nastúpiť do ozbrojeného boja: n. do armády; n. na front; narukoval k pešiemu pluku; dobrovoľne narukoval ako vojenský lekár; Narukoval pred koncom vojny a zanedlho prišla správa, že padol. [A. Lauček]; Z jeho rajónu narukovalo do nohy všetko, čo bolo aspoň trochu súce. [L. Ťažký]; V búrlivých rokoch ruskej revolúcie narukoval k bielym. [F. Malík] 2. (na čo; k čomu, ku komu; ø) ▶ (prv) nastúpiť základnú vojenskú službu: n. na vojenčinu; narukoval k letectvu, k delostrelcom; A potom som narukoval. Odslúžil som si dva roky. Už som sa tešil na civil. [J. Lenčo]; Naozaj som bol zlý vojak. Ešte som nenarukoval, už som chcel dezertovať. [V. Šikula] ▷ dok. k 1 ↗ rukovať
narukovať, -uje, -ujú dok. nastúpiť vojenskú službu: Bederník zberá sa narukovať do hlavného mesta. (Ondr.)
rukovať, -uje, -ujú nedok. hovor.
1. ísť na vojnu; nastupovať do vojenskej základnej služby: Mládenci z Ráztok mali rukovať. (Urb.)
2. ísť, poberať sa, vychádzať: Vandrovníci rukovali opatrne od stromu k stromu až domov. (Gab.);
dok. k 1 narukovať, k 2 vyrukovať
narukovať dok. csl nastúpiť vojenskú službu: A staďe som potom narukovau̯ g námorňíctvu, štrnáctom (Žarnovica NB); Ako zme narukovaľi, hňe_ca bitka stala (Osada TRS); Keď maľi regrúťi narukovat, tag bívaľi regrúcke zábavi (Kordíky BB); F patnástem roku otedz narukuvali, zostali zme z manku (Viničné MOD); Jeden sin narukuvaní, druhí sa priženél a já sám (Hor. Súča TRČ); Len son dostal cedulu za šez hodzí_narukuvat (Hrnčiarovce n. Par. TRN); Aľe že von narukoval, ta ľem žena tam a išče jedna horarka (Brezina TRB)