načo zám. opyt. príslov.
1. expr. i načože vyj. otázku zameranú na a) cieľ, účel: n. sú mu peniaze? b) príčinu deja, prečo: n. sa ponáhľať?
2. uvádza vzťaž. vetu predmetovú a príčinnú: vie, n. prišiel; naľakal sa, n. mu to vraví
načo zám. opytovacie príslovkové
načo zám. opytovacie príslovkové 1. ▶ vyjadruje otázku zameranú na cieľ, na účel: n. sú nám výkladové slovníky?; n. ti bude toľko cibule?; n. sú staršie deti? - aby učili mladšie; Načo si mi, načo, ty šuhajko nízky, ani do postele, ani do kolísky [ľudová pieseň] 2. ▶ vyjadruje otázku zameranú na príčinu deja; syn. prečo: n. máš pri sebe toľko peňazí?; n. sa toľko namáhať?; n. tajiť, že sa ľúbia; Sme tu sami, Jolana, načo ten strach? [I. Habaj] 3. vo vzťažnej funkcii ▶ uvádza vedľajšiu vetu príčinnú; syn. prečo: naľakal sa, n. mu hovorí také veci 4. vo vzťažnej funkcii ▶ uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: je namieste otázka, n. je nám cudzie slovo drink, keď máme slovenské slovo nápoj 5. vo vzťažnej funkcii ▶ uvádza vedľajšiu vetu predmetovú: usiloval som sa pochopiť, n. to všetko bolo
načo 1. vyjadruje otázku zameranú na cieľ, účel • expr. načože: Načo, načože si berieš so sebou toľko vecí? • poet. nač (Botto, Smrek) • hovor. expr.: na kýho/kieho čerta • na kýho/kieho ancikrista • na kýho/kieho svätého • na kýho/kieho frasa • na kýho/kieho elementa • na kýho/kieho beťaha
2. p. prečo
prečo vyjadruje otázku týkajúcu sa príčiny, dôvodu; vyjadruje všeobecne príčinu, dôvod • načo • začo: Prečo, načo si sa vrátil? Začo si mi dal zaucho?; nemal som ho prečo, začo chváliť • expr.: prečože • načože • začože: prečože, načože sa máme ponáhľať, keď je neskoro; Začože sa mám ospravedlňovať?
načo
I. zdôraznené i načože zám. prísl.
1. spytujeme sa ňou na cieľ, na účel: Ale načo je ten manometer na kotle? (Fr. Kráľ) Načože sú staršie deti? Aby učili mladšie. (Taj.)
2. spytujeme sa ňou na príčinu; prečo: Anča, načo si sem prišla? (Smrek) Načože sa ty, mama, do toho dávaš? (Tim.)
II. vzťažný spojovací výraz
1. uvádza predmetové vety: Pani sa divila, načo mu bola slanina. (Jégé) Vie a tuší, načo ju mám. (Zúb.)
2. vyjadruje časovú následnosť v nepravých vzťažných vetách; potom, a potom: Utrela mu zásterkou ústa, načo otvoril oči a mykol hlavou. (Taj.)
naco p. načo
načo i nač zám. opyt. prísl. (načuo, naš, našo, naco) 1. csl i zdôraznená podoba načože, načož vyjadruje otázku na cieľ, účel, príčinu, prečo: Načuo si ľen išieu̯ podaromňici do teho Kubína? (Dol. Lehota DK); Načuo ma voláš? (Králiky BB); Načože ma potrebujeťe, pán starosta? (Lešť MK); Naš se tak trápíš, kot nemusíš? (Rochovce ROŽ); Našo mä voláťe? (Kokava n. Rim. RS); A nač ťi to fčil bude? (Jablonové MAL); Načo robíš takí krik? (Lovčice TRN); Načož bi mi bola chalupisko? (Trenč. Závada TRČ); Naco sce tu ś ňim priśľi? (Buglovce LVO); Naco ti idzež zos takima zasrancami tancovac, co ňeznaju? (Brezina TRB) 2. uvádza vzťažné vety predmetové a príčinné: Čuduvau̯ sa, načo ho volaju (Ležiachov MAR); Douráva sa sám zo sebou, že nadž ho zberajú (Rovňany LUČ); Nevedzela veru, načo mosela íc_s nima (Malženice HLO)
nač p. načo
načuo p. načo
našo p. načo
naš p. načo
nač, načo [-čo, -čô, -čo] I. zám prísl 1. uvádza otázku o cieli, účele niečoho: procz a naczo (Kristus) gest poslan od Otcze sweho na tento swet (TC 1631); načuo nam gsu milost poswecugica, naco posilneni ducha, naco pri krste z wodu obmiti (MS 1758); a ty že si načvo treba? (PV 1761-81); načo jsú knihi, načo sa sužuje, kdo je píše? (BR 1785); ah, naco mi, naco od šuhaja braňa (PV 18. st) 2. uvádza otázku na príčinu niečoho, prečo: nevieš-li, načvo ten Achim kmoter prišel? (ASL 1672); Zoffa, načuo tak potme won chodiss (KRUPINA 1740); načo doktor, kďiž učiteľ recťi múžem? (BE 1794); načo si ma, milý, načo tak oklamal? (PV 18. st) 3. vyj. časovú následnosť, nato, potom: nacz nadepsana panj takto se resolwowala (TRENČÍN 1639); widiek nedopustil, žeby se taka mala causa za try neb za čtiry roky protrahowatj mela. Nacžuo pan Jeszenszky Gyorgy hnedky se protestowal (MARTIN 1731); naczo y do protocolla pre lepssu wernost zapisat sem dal (OČOVÁ 1795) II. vzťaž. spoj. výraz 1. uvádza predmetovú vetu: (Juraj Polák) aby ke mne przissel a nacz se wzal, aby tomu dosti vczinil (HLOHOVEC 1556) na čo sa podujal; newyss sam, nacz wigdess (BV 1652); abi dosweczil, nacz bi tu sumu winalozila (TRENČÍN 1679); budess sa tázaťi, načo gest ona (kniha) zložena (BPr 1787) 2. uvádza nepravé vzťažné vety nadväzujúce na obsah predchádzajúcej výpovede, a na to, a o tom: Anincze pustil sem zem, nacž také gest fassia mezy lysty (TRENČÍN 1674); obawam se, žebych y o žywot pry službe pryssel, nacž se y osweczuyem, gestly obrany nebudem mat (SENICA 1680); esste wicze se nagde, čo po nasseg babe se prigalo zbožga i yne weczy, načo možeme pod dobrim swedomim oznamity (HRABOVKA 1726); zalozjl sem swog yrecitj djel, nacwo pre lepssy ystotu dawam tuto recognitiu (s. l. 1731)
načo p. nač