nástupník -a mn. -ci m. práv. kto preberá dedičstvo po predchádzajúcom dedičovi;
nástupníčka -y -čok ž.;
nástupnícky príd.: práv. n. štát kt. preberá právne záväzky po zaniknutom štáte;
nástupníctvo -a s. preberanie dedičstva po predchádzajúcom dedičovi; preberanie právnych záväzkov po zaniknutom štáte
nástupnícky -ka -ke príd.
nástupnícky -ka -ke príd. i práv. 1. ▶ ktorý preberá právne záväzky po zániku niečoho: n. štát, nástupnícka krajina; nástupnícka organizácia, spoločnosť, firma; väčšina pedagógov prejde pod vedenie nástupníckej školy 2. ▶ súvisiaci s nástupníctvom, preberaním právomocí po niekom (v dedičnej monarchii), súvisiaci s nástupníkom, následníkom trónu: nástupnícka línia po meči po mužskej vetvi; tradičné nástupnícke boje; potomok nástupníckeho páru; úprava nástupníckeho poriadku; mať, získať nástupnícke právo na trón
nástupník, -a, mn. č. -ci m.
1. zastar. nasledovník, nástupca: Aby nástupníci naši nemuseli zlorečiť našim menám. (Škult.)
2. práv. kto preberá dedičstvo po predchádzajúcom dedičovi;
nástupníčka, -y, -čok ž.;
nástupnícky príd.: práv. n-e štáty ktorým pripadli územia zaniknutých štátov;
nástupníctvo, -a str. práv. systém, podľa ktorého nový dedič preberá dedičstvo po predchádzajúcom