náročky prísl. s uvedomením si niečoho, naschvál, schválne, úmyselne, op. nevdojak: n. začal búchať
náročky prísl.
náročky prísl. ▶ konajúc zámerne proti vôli, želaniu niekoho; syn. schválne, naschvál: n. sa jej vyhýbal; n. šiel pomaly; povedala to n.; bola si istá, že ju chce n. vyprovokovať; Zabudla adresu a on jej ju náročky nenechal. [V. Šikula]; Nedával náročky najavo, ako ťažko to znáša, ale bolo to na ňom vidno. [J. Lenčo]; Len ja som vedela, že to urobil náročky, premyslene, z pomsty. [L. Ťažký] ◘ fraz. ako náročky veľmi nevhod (z hľadiska hovoriaceho), spôsobujúc hovoriacemu problémy, zlostiac ho
náročky p. úmyselne
úmyselne s uvedomením si niečoho (op. mimovoľne, nevdojak) • vedome • vedomky • uvedomene: úmyselne, vedome do neho narazil; vedome, uvedomene konal proti vôli rodičov • zámerne • naschvál • schválne: zámerne, naschvál prišiel neskoro; urobil to schválne • náročky • zried. nárokom: náročky, nárokom si pomýlil dvere • zried. zámyselne • nár.: nápoky (F. Hečko) • nápočne (Zguriška)
porov. aj úmyselný
náročky prísl. úmyselne, naschvál, schválne: Dal mi vedieť, že ma zbadal, ale náročky nezdvihol hlavu. (Min.) Plť chvíľu ako náročky vyčkala. (Tat.)
náročky prísl. naschvál, úmyselne: Ja som si to náročki dal doňiesť (Mošovce MAR); Zuza sa náročki ňeponáhľa (Králiky BB); To okno si zabeu̯ náročki (Bánovce n. Bebr.); Náročki so_mu to urobila (Bošáca TRČ)