nárečie -ia s. štruktúrny jazykový útvar (ako forma národného jazyka), ktorým sa dorozumieva pôv. obyvateľstvo na menšom území, dialekt: západoslovenské, stredoslovenské, východoslovenské n-ia, rozprávať n-ím;
nárečový príd.: n-é prvky;
nárečovo, nárečove prísl.
nárečie -čia -čí s.
nárečie -čia -čí s. ▶ forma národného jazyka používaná ako dorozumievací prostriedok na menšom území, majúca vlastnú nekodifikovanú normu, dialekt: západoslovenské, stredoslovenské, východoslovenské nárečia; skúmať goralské, oravské n.; rozprávať miestnym nárečím; text bol napísaný v gemerskom nárečí; V každej doline iný mrav, iný kroj, iné nárečie. [V. Švenková]
nárečie nespisovná, historickým vývinom utvorená forma národného jazyka používaná ako dorozumievací prostriedok na menšom území • dialekt: stredoslovenské nárečie, stredoslovenský dialekt • zastar. podrečie
nárečie, -ia str. lingv.
1. súhrn jazykových prostriedkov, ktoré používa istá, územne al. sociálne vymedzená skupina ľudí toho istého národa na dorozumievanie, dialekt: zemepisné, sociálne n-ia, stredoslovenské, západoslovenské n-ia;
2. zastar. jeden z jazykov nejakej jazykovej rodiny (napr. v chápaní Ľ. Štúra);
nárečový príd.;
nárečove/-o prísl.
nárečie s. i náreč ž. 1. ľudový jazyk istého miesta, kraja: Našu redž volajú aj kráľickuo nárečia (Králiky BB); Na Babinci ceu̯kon druhá náreš panuje ag u nás (Kyjatice RS); V Rečnicah je čisto slovenske narečie (Riečnica KNM); liptouskuo nárečia (Bobrovec LM) 2. často používaný výraz al. frazéma v niečej reči: Ón má také nárečié, často hovorí „namojveru`` (Bučany HLO)