náhrada ž.
1. strsl, zsl nahradenie škody, vyvlastnenia ap.; odčinenie krivdy, prenasledovania: To veru bola slabá náhrada za to, čo zme si mi vitrpeľi! (Ležiachov MAR); Ja̋ bi som pítal od neho náhradu, koj bi mne búl otkosil z lúki (Kameňany REV); Potom ot téj asekurácije prišél volákí takí pán, no a poton teda náhradu dostal ten človek (Kostolné MYJ); Za tú zem, čo zali na štreku, dostal každí majitel náhradu f penázoch (Brestovany TRN); Dali mu voláké očkonné, náhradu za to, čo bóv tolké roki zavretí za ništ (Bučany HLO)
2. čiast. strsl i zsl zastúpenie v nejakej pracovnej povinnosti: Gdo sám ňemohou̯ ís, poslau̯ za sebä náhradu (Ležiachov MAR); Ňemohov im ícť pomahať pri dome, tak poslav náhradu, sina (Lapáš NIT); Starí ludié posiélali za seba od domu náhradu do nočnéj varti cež žatvi a mladbi (Brestovany TRN)
3. nahradenie istého materiálu iným materiálom: Ke_dzme ňemali dozď orechóv, dali zme mesto ňíh volákú náhradu, prézle lebo marcipán alebo uš čo (Lapáš NIT); Do nemav sušené slivki, dala miésto níh jako náhradu trochu slivkového lekvaru do téj kapusnéj poliévki (Malženice HLO)