nábožný príd.
1. ktorý hlboko prežíva svoju vieru v Boha, pobožný, zbožný: n. človek
2. majúci náb. ráz: n-é piesne
3. expr. veľmi úctivý, posvätný: s n-ou úctou, s n-ým obdivom;
nábožne prísl.: n. počúvať;
nábožnosť -i ž.
nábožný -ného pl. N -ní G -ných m.
nábožný -ná -né 2. st. -nejší príd.
nábožný1 -ná -né príd. 1. 2. st. -nejší ▶ hlboko prežívajúci vieru v Boha; prejavujúci úctu k Bohu; žijúci v duchu kresťanskej morálky; svedčiaci o tom; syn. bohabojný, pobožný, zbožný; op. bezbožný: n. človek; nábožní kresťania; nábožná úctivosť; dôstojné a nábožné slávenie liturgie; byť veľmi n.; viesť n. život; pochádzať z nábožnej rodiny; vychovávala nás nábožná stará matka; po ukončení seminára sa stal nábožným kňazom; ženy sú vraj nábožnejšie ako muži 2. ▶ vzťahujúci sa na náboženstvo ako na vzťah k Bohu, k duchovnu; majúci náboženský charakter; syn. náboženský; op. svetský, profánny: zborník nábožných piesní; filiálka nábožného združenia; čítal matke z nábožnej knižky; Niektorí predniesli z príležitostných vinšov, pobožnejší uprednostnili nábožné vinše. [E. Horváthová]
nábožný2 -ného pl. N -ní G -ných m. náb. ▶ kto je hlboko oddaný Bohu, kto dôveruje Bohu a vedie cnostný život; kto sa usiluje konať dobro z lásky k Bohu a k človeku, veriaci: modlitby a prosby nábožných; n. má byť trpezlivý v súženiach; Bezbožným je život nábožného výčitkou a obžalobou ich nerestí. [A. Masár-Tatranský]
cnostný vyznačujúci sa cnosťami, mravnosťou; založený na cnosti, mravnosti • čnostný • mravný (op. nemravný): cnostný, čnostný, mravný človek • počestný • kniž. mravopočestný: počestní, mravopočestní občania • bezúhonný • bez hany (ktorý je bez mravnej ujmy): bezúhonná osoba, osoba bez hany • čistý • kniž.: zachovaný • zachovalý (mravne): viesť čistý, mravne zachovaný, zachovalý život • bohabojný • nábožný (cnostný v duchu kresťanskej morálky) • kniž. bohumilý: bohabojní, nábožní, bohumilí ľudia • cudný • nevinný (cnostný v pohlavnom živote): cudná, nevinná láska; nevinná deva
p. aj mravný, bezúhonný
nábožný 1. vyznávajúci vieru v Boha, riadiaci sa zásadami viery, náboženstva (op. bezbožný) • pobožný • zbožný: rodičia boli veľmi nábožní, zbožní, pobožní • bohabojný (riadiaci sa zásadami kresťanskej morálky): viedol nábožný, bohabojný život • veriaci (majúci vieru v Boha; patriaci k cirkvi): nábožný, veriaci ľud si svojpomocne postavil kostol • kniž. religiózny: religiózny človek • hovor. boží • pejor.: svätuškársky • pobožnostkársky • pobožnôstkarský (prepiato al. pokrytecky nábožný)
2. p. posvätný 2
posvätný 1. nábožensky uctievaný, slúžiaci na také uctievanie: posvätné predmety • kultový (obyč. o mimokresťanských kultoch): posvätné, kultové miesta, texty • obradný (týkajúci sa náboženských obradov) • sakrálny • sakramentálny • svätý: posvätné, sväté mesto • hieratický • expr. presvätý
2. vzbudzujúci veľkú vážnosť, úctu; svedčiaci o tom • svätý • expr. presvätý: posvätné, sväté ticho; posvätné, sväté, presväté rúcho • nedotknuteľný • neskl. tabu • tabuový • tabuizovaný (ktorého sa nemožno dotknúť, ktorý nemožno pošpiniť, znevážiť): rodina je posvätná, nedotknuteľná; to je pre mňa tabu; tabuový predmet • neporušiteľný (ktorý nemožno porušiť): neporušiteľný vzťah, sľub • drahý: drahé relikvie • expr. nábožný: pristupovať k niečomu s nábožnou úctou, nábožným obdivom • kniž. blahoslavený: blahoslavená pamiatka
1. oddaný náboženstvu, viere, pobožný: n. človek, n. život;
2. majúci náboženský ráz, majúci vzťah k náboženstvu: n-á pieseň;
nábožne prísl.;
nábožnosť, -ti ž.
nábožný príd. 1. prejavujúci vieru v Boha, oddaný náboženstvu, pobožný: Je nábožní a je vara ni dobrí šlovek (Jelš. Teplica REV); Co s teho, že je nabožni (Dl. Lúka BAR); nábožní (Bobrovec LM, Hor. Lehota DK, V. Bielice TOP) 2. majúci náboženský ráz: Teraz misímo len nábožnia piasne spiavač (Kameňany REV); To zme sa už večér stretli, modlívali zme sa ruženedz a spívali zme nábožné pesnički (Zvončín TRN); nábožné pesňički (Kláštor p. Zniev. MAR, Adamovce TRČ); nábožné kňíški (Háj MAR); nábožňí piesňička (Sobotište SEN); nabožna śpivanka (Trstené p. Horn. KOŠ); nabožna piśmička (Červenica SAB); nábožne prísl. k 1: Pomodlimo se nábožne! (Kameňany REV)
nábožný príd 1. pobožný, zbožný: kazdy s wasz naboznym serczem poproste mileho Pana Buoha (SM 1479); tento wznesseny a nabožny muž Dn. Martin (P. ĽUPČA 1626); s pokornu a nabožnu modlitbu (KT 1753); religiosus: bohabógny, nábožny (KS 1763); nabožny čitar (BlR 18. st); subst n. m: magu častokráte nábožnj pochybnost, zdaliž duchownj potěssenj od Boha, od lidj neb od ďábla pocházý (MPS 1777) 2. zasvätený Bohu, zbožný; posvätný: nábožny dom (PT 1778); wssecek národ Lewi gest wiwolen, abi nábožné službi ríďil a konal (BPr 1787) bohoslužobné obrady; kssaft nabožny gest takowy, z kterym se kostelum, klasstorum, sspitalum, chudobnym z milosrdenstwj netčo poruči (WZ 1797); nabozne knihy (SJ 18. st) 3. zodpovedajúci zásadám náboženskej morálky: včytel ma obličeg swug nastrogiti k posunkum nábožnjm, ale přitom weselym a slobodnym (BZ 1749); osobitné milosťi zbuzugú nábožnú žádosť proťiwnú hríšnég naklonnosťi (BN 1796); -e prísl 1. k 1: Bože, smilowany tweho nabožne prosyme (BAg 1585); sláwa, chwála y česť tobe Paňe náss, Kryste Spasyteli, gemužto deťatka hosanna nábožňe spýwali (CC 1655); pie: pobožňe, nábožňe, bohabógňe (KS 1763) 2. poslušne, pokorne: gak by slusselo na pobožného reholnjka, aby nábožňe obcowal (KO 1782); kdiž mládenec y ewangeljk zostal, nabožne sy ho nasledowala (BlR 18. st); -osť ž 1. pobožnosť, zbožnosť: wssickni mjstrowe a bratrowe na den Bozjho tela sau zawazanj služebnost z neywetssj vctywosti a nabožnosti wykonat (CA 1681); (príslušníci cechu) do kostela z naboznosty a dobrym przykladem se magj vstanowyty (CA 1700); w zachowaňj nabožnosti temer až k puwerčiwosti dosahugeš (PT 1796) 2. náboženský obrad, modlitba: (pobožní ľudia) negaku nabožnost wikonali za geho (kráľa Saula) dussy (TP 1691); žid začjna swau nábožnost temjto slovy: Chléb náš, vbohy gsy pres soly (BT 1758)