muzikant -a m. hovor. hudobník: m-i hrajú
● expr. ja nič, ja m. ja s tým nemám nič (spoločné);
muzikantka -y -tiek ž.;
muzikantský príd.: m. zápal, m-á rodina;
muzikantstvo -a s.
muzikant -ta pl. N -ti I -tmi m.
muzikant -ta pl. N -ti I -tmi m. ⟨lat. ~ gr.⟩ 1. hovor. ▶ kto sa obyč. profesionálne zaoberá hudbou, hudobnou tvorbou al. vykonáva činnosť v oblasti hudby; kto hrá na hudobnom nástroji, hudobník: rockový, džezový m.; mladí talentovaní muzikanti; kapela je sformovaná zo skúsených profesionálnych muzikantov; vyrástol na špičkového muzikanta európskeho formátu; Davy chodcov sa valili popri pouličných muzikantoch. [M. Hvorecký] 2. ▶ kto hrá na hudobnom nástroji v tradičnom nástrojovom združení, v ľudovej hudbe, muzike: obľúbený ľudový m.; muzikanti terchovskej ľudovej hudby; podporovať nadaných muzikantov; film o dedinských muzikantoch; skupina rómskych muzikantov zahrala čardáš; Starejšia zastala pred muzikantmi a vždy zaspievala jednu slohu. [A. Habovštiak] ◘ fraz. muzikanti mu v bruchu/žalúdku vyhrávajú škvŕka mu v bruchu, je hladný; ja nič, ja muzikant! mňa sa to netýka, ja za nič nemôžem ▷ muzikantka -ky -tiek ž.: debutový album mladej muzikantky
muzikant -a m. (muzikantka -y ž.) ‹n < l < g› hovor. hudobník: je rodený m.
● ja nič, ja muzikant som nevinný, nemám s tým nič spoločné;
muzikantský príd.: m-á rodina
hudobník kto sa zaoberá hudbou, kto hrá na hudobnom nástroji • hovor. muzikant: je to rodina hudobníkov, muzikantov • hudec (hrajúci obyč. ľudovú hudbu): očovskí, terchovskí hudci • zastar. muzikus • pejor.: fidlikár • fidlikant (kto zle hrá na hudobnom nástroji, obyč. na husliach) • expr. zried. hudliar (Hviezdoslav)
muzikant p. hudobník
muzikant, -a m. hovor.
1. výkonný hudobník; hudobný skladateľ; hudobný odborník;
2. člen kapely, najmä dedinskej: Muzikanti vyhrávali na trúbach a píšťalách. (Hor.)
● žart. ja nič, ja m. nemôžem za to, nič som neurobil;
muzikantka, -y, -tiek ž.;
muzikantský príd.: m-á rodina ktorej viacerí členovia sú (boli) hudobníci
● mať m-ú krv veľkú, až vášnivú záľubu v hudbe;
muzikantsky prísl.;
muzikantstvo, -a str. povolanie hudobníka
muzikant i muzikanec m. (muzigant, muziganec) 1. strsl, zsl, čiast. vsl hudobník: A poton šeci miseľi platiď muzikanton (Lišov KRU); Ftedi boľi muzikanťi lacňejší (Ludrová RUŽ); Na fašankovej muzice hráu̯o piet muzikantú (Stupava BRA); Ale to neboli takí muzikanci, jakí sú ščil muzikanci, to boli len takí náturisci (Kostolné MYJ); Tam už bil starosta, družbove i muzikanci, co hraľi (Dl. Lúka BAR); muzigaňec (Papradno PB); muziganec (Kolárovice BYT) F. muziganťé mu bruse hrajú (Bošáca TRČ) - od hladu mu škvŕka v bruchu 2. expr. ľahkomyseľný človek, ľahtikár: To je muzikant, o ňišt sa nestará! (Prosné PB) 3. száh hmyz vydávajúci trením krídel cvrkavé zvuky, zool. svrček (Gryllus): Večer žabi kŕkajú, muzikanci čvrlíkajú (Sotina SEN) 4. priev, čiast. zsl neskosené steblá trávy al. obilia ostávajúce za koscom: Keď ňepokosí poriadňe, ostaňe za ňí_muzikant (Kanianka PDZ); Veru ostávali aj muzikanti po kose, ked bola tupá lebo čo (Rumanová HLO); Čo si ti za kosca, aha, jakích ňecháváš muzigancvo! (Papradno PB); muziganti na strnišči (Brezová p. Brad. MYJ); muzikant (Dubnica n. Váh. ILA); muzikantový príd. k 4: muzigantové strniščo (Lubina NMV)
muzikant m lat hudobník: pre muzykantow powlaczka (LIKAVA 1649); muzykantom trencžanskym (TRENČÍN 1729); w ten čas swedek gako muzikant u Kassay Gyorgya hudol (V. ČEPČÍN 1734); symphoniacus: muzikant; musurgus: muzikant; phonascus: učitel spewu, muzikant, ktery učj (KS 1763); -ka ž: musica mulier: muzykantka (PD 18. st); -ský príd 1. týkajúci sa hudobníka: mladenczekowy muzikanskemu (SOBLAHOV 1651); kdo spew ridy, ten se držy za mistra muzikantského (PT 1778) 2. hudobný: (harfa) musikanske wiborne načenj (KT 1753) hudobný nástroj: clavicordium: muzykánsky nástrog (KS 1763); (otec) muzykantskému czwičeny geho (syna) oddal (PeP 1769)