monarcha -u mn. -ovia m. vládca monarchie
monarcha -chu pl. N -chovia m.
monarcha -chu pl. N -chovia m. ▶ osoba stojaca na čele monarchie, panovník, vladár, vládca s rozličnými titulmi, napr. cár, cisár, kráľ: absolutistický m.; osvietený, vládnuci m.; súčasní európski monarchovia; symbolické postavenie monarchu v krajine; priebeh korunovácie monarchu; Obrovské bohatstvo v rukách európskych monarchov sa vynakladalo najmä na spríjemnenie života. [A. Hykisch]
monarcha -u m. ‹g› osoba stojaca na čele monarchie, panovník
monarcha p. panovník
panovník osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou • vladár • vládca: despotickí panovníci, vladári, vládcovia • hist. vladyka (u starých Slovanov) • monarcha (panovník v monarchii) • kniž. mocnár: rakúsko-uhorskí mocnári • pejor. mocipán • imperátor (zvrchovaný panovník) • kráľ (panovník v monarchii) • cisár (najvyšší titul monarchistického panovníka): japonský cisár • cár (panovník u východných a južných Slovanov): bulharský cár • sultán (panovník v islamských krajinách) • radža (indický feudálny panovník) • expr. potentát: feudálni potentáti • hist. knieža: údelné knieža • kniž. dynasta (Rázus) • kniž. zastar. zemevládca (Rázus)
monarcha, -u, mn. č. -ovia m. vládca monarchie, napr. kráľ, cisár, cár
monarch, monarcha m gr predstaviteľ monarchie, samovládca: za Augusta času monárchi pokogného (CC 1655); tento (vrch) dal Xerxes, král a monarch, odrezat (KrP 1760); Nabuchodonozor, welky monarcha Asij (MC 18. st); x. pren monarcha negwissi, Buh wssemohuci, zamilowal gsi a zalibil w gedneg toliko Panne Mariy (MS 1749) Boh; -ov príd privl: rozkazy monarchowé splnený byli (STo 1783); -yňa ž: neymilostiwegssa monarchyna, králowna nassa (ŠkD 1775)