močiar -a L -i mn. -e m. miesto prestúpené stojatou vodou a porastené vodnými rastlinami, močarisko;
močiarny, močiarový príd.: bot. praslička m-na
*bažina → správ. močiar
močiar -ra L -ri pl. N -re m.
Močiar -ra L -ri m. obec na strednom Slovensku v Banskoštiavnickom okrese severovýchodne od Banskej Štiavnice;
Močiarčan -na pl. N -nia m.;
Močiarčanka -ky -niek ž.;
močiarsky -ka -ke príd.
močiar -ra L -ri pl. N -re m. ▶ územie trvalo zaliate stojatou al. pomaly tečúcou vodou a porastené vodným rastlinstvom; syn. močarisko: blatistý, zapáchajúci m.; rozľahlý, neprístupný, nepriechodný m.; výpary z močiarov; trasoviská v močiari; zapadnúť do močiara; vyhýbať sa nebezpečným, zradným močiarom; utopiť sa v močiari; Zelené lúky sa striedali s močiarmi a všade kvitlo plno kvetov. [V. Krupa]; Močiar zaraz vyschol a po žabách nebolo viac ani stopy. [A. Habovštiak] ▷ močiarik -ka pl. N -ky m. zdrob.: v malom močiariku bolo veľa ropúch
močiar miesto trvale pokryté vodou a porastené vlhkomilnou vegetáciou • močarisko: z neďalekých močiarov, močarísk sa ozýva kŕkanie žiab • močarina • subšt. bažina • expr.: bahnisko • bahurina (bahnisté miesto) • expr.: žabinec • žaburina (stojatá voda) • trasovisko (močaristá pôda) • nár. miazdro
p. aj mokraď
močiar, -a, 6. p. -i, mn. č. -e m. miesto trvale pokryté obyčajne plytkou stojatou vodou a porastené vodnými rastlinami, močarisko;
močiarny príd.: m. kal; bot. dub m.; praslička m-a;
močiarový príd. zried.: m. pach;
močiarik, -a m. zdrob.
močiar m. i ž. (močar) 1. miesto prestúpené stojatou vodou: Mi máčame konope na močiari (Brodzany TOP); Pokosili na močare šarinu (St. Hory BB); Prejďem vám ces takú močar, iba ke_dzačne mraučať (Trnie ZVO); Ket sa ouce pasú na močári, dostanú motolice (Vaďovce MYJ); Aj pilíre stavali poč_čtáciju, tá bola na močáre postavená (Súlovce TOP); Spadnul po kolená do mošeri (Rochovce ROŽ); F tim močaru śe huśi brodza (Závadka SAB); V močaru jest polno žaboch (Žakarovce GEL) F. stojíž ako kuoň na moča̋ri (Dlhá n. Or. DK) - bezradne 2. or tráva rastúca na vlhkých miestach: Tvrdí moča̋r ťi ňebuďe statog žrať, ale mäkí hej (Zázrivá DK)
močiar [-iar, -ár] m, ž mokré bahnisté miesto porastené vodnými rastlinami, močarina, barina: kratina za mocziarom (L. TRNOVEC 1580); palus: moczar, barina (VT 1648); palyczkowe koreny w moczarech roste (HL 17. st); pusstam gednu kopanicu na Prosniach, na ktereg gest gedna moczar (OČOVÁ 1700) P. tpn unum Mochar (v Liptove 1296 VSS), Mochar (Močiar v Tekove 1398 VSO); -ny, -ový príd: lacunosus: močárny, bahnatý (KS 1763); gegj natura (vŕby) to sebau nese, aby w močarných mjstěch seděla (StN 1785); ze wssech zemi gest černa zem neglepssj, nech ge ale neni močarowa, lipkawa a wlchka (PR 18. st); -ik dem: lucka w mocgarikoch (L. ONDREJ 1704)