milostivý príd.
1. často iron. prejavujúci blahosklonnosť, milosť: m-é dovolenie, m-é gesto
2. v úctivom oslovení al. pomenovaní niekoho: m. kráľ, m. pán, m-á pani;
milostivo prísl.: m. kývnuť rukou
milostivo 2. st. -vejšie prísl.
milostivo prísl. 1. kniž. ▶ s prejavom milosti, dobroty, láskavosti, odpustenia: m. mu odpustila a na všetko zabudla; m. vypočul ich prosby; m. jej daroval značnú sumu peňazí; Bože, milostivo vzhliadni na tento smutný, nepokojný a nespokojný národ. [LT 2001] 2. často iron. ▶ so zhovievavým, láskavým prístupom, občas mierne nadradene, blahosklonne: m. sa zhovárať s poriadeným; m. mu dovolila vojsť dnu; ospravedlnenie m. prijal; Fero vstal a zdvorilo pozdravil svojho šéfa. Ten mu milostivo kývol rukou. [E. B. Štefan]; Boxerským pozdravom - nad hlavou spojenými päsťami - zamával, milostivo prijal od porazeného gratuláciu. [Š. Žáry]; Stačí, aby mi Paľo milostivo kývol prstom a zbesilo sa s ním ženiem až za oceán. [J. Šimulčíková] 3. trochu expr. ▶ (o stave, situácii) prinášajúc úľavu, zmiernenie ťažkostí, utrpenia, bolesti a pod.: Reflektory pražili, ľudia zdvorilo tlieskali, usiloval som sa uniesť tú mokrú záplavu [kytíc orgovánu], kým milostivo nepadla opona. [P. Karvaš]
milostivý, 2. st. -ejší príd.
1. prejavujúci priazeň niekomu nižšie postavenému, dobrotivý, láskavý, blahosklonný: Či sú (paničky) milostivé k slúžkam? (Ondr.) Pred náš súd prídeš, a potom buď ti sám pán boh milostivý! (Kal.)
2. zastar. v oslovení osôb vyššie postavených: m. kráľ, m-é panstvo; m-á slečna; m-á pani, milostivá oslovenie vydatej ženy v mestskej buržoáznej spoločnosti;
milostivo prísl. k 1: m. odpustiť, dopriať niekomu niečo;
milostivosť, -ti ž. zried. blahosklonnosť