mihotavý príd. kt. sa mihoce, trblietavý, jagavý: m-é svetlo;
mihotavo prísl.
mihotavo prísl. 1. ▶ vydávajúc kmitavé, prerušované al. slabé svetlo; syn. blikavo: do tmy m. zasvietila baterka; mesiac m. osvetľoval cestu 2. ▶ odrážajúc jasné svetlo od povrchu v krátkych prerušovaných zábleskoch; syn. jagavo, trblietavo: svetlo lampy sa m. odrážalo na hladine; Les šumel pod kvapkami dažďa, tráva sa mihotavo perlila. [P. Andruška]
mihotavý príd. trblietavý, jagavý, žiarivý: m. plameň, m-é hviezdy, m-é vlákna hodvábu;
mihotavo prísl.;
mihotavosť, -ti ž.