metafyzika -y ž. filoz. náuka o bytí, ontológia; Metafyzika Aristotelov spis zaoberajúci sa princípmi bytia a jeho najpodstatnejšími príčinami;
metafyzik -a mn. -ci m. kto sa zaoberá metafyzikou; jej stúpenec;
metafyzický príd.;
metafyzicky prísl.
metafyzika -ky ž.
metafyzika -ky ž. ⟨gr.⟩ 1. filoz. ▶ náuka o prvotných princípoch a príčinách všetkého, čo existuje, objasňujúca podstatu vecí špekulatívnymi a empiricky neoveriteľnými argumentmi: všeobecná m. náuka o bytí a súcne, ontológia; špeciálna m. náuka o Bohu, duši a svete ako celku; koncepcie metafyziky; tradičné metódy metafyziky 2. ▶ niečo presne nevymedzené, príliš abstraktné, jednoznačne neurčené: Veď je to číra metafyzika! [P. Jaroš]; A nechoďte na mňa s metafyzikou. [V. Klimáček]; Akú cenu? To je metafyzika. Plávate v oblakoch. [A. Chudoba]
metafyzika -y ž. ‹g›
1. filoz. M. pôvodný názov Aristotelovho spisu nasledujúceho po Fyzike, v ktorých hovorí o bytí ako bytí, o jeho prvých princípoch a najvyšších príčinách
2. filoz. náuka o bytí, ontológia; (v marxizme) opak dialektiky
3. hovor. prílišná abstraktnosť, neurčitosť, hmlistosť;
metafyzický príd.: m-é chápanie prírody
metafyzika, -y ž.
1. idealistická filozofická metóda nazerania na prírodné a spoločenské javy bez ohľadu na ich vzájomné súvislosti a zmeny;
2. v predmarxistickej filozofii časť filozofie, ktorá sa zaoberá problémami presahujúcimi rámec skúsenosti: aristotelovská, scholastická, Descartova m.;
metafyzik, -a, mn. č. -ci m.
1. filozof zaoberajúci sa metafyzikou;
2. človek mysliaci metafyzicky, nedialekticky;
metafyzický príd.: m-á otázka; m-é myslenie, filozofovanie;
metafyzicky prísl.;
metafyziskosť i metafyzičnosť, -ti ž.
metafyzika ž gr/lat filozofia vychádzajúca z Aristotelovho učenia o podstate vecí zdanlivo zmyslom nedostupných: (Luter) w historii, eloquentium logiky, metaphisiky se cwičil (SC 17. st)