metafyzika -y ž. filoz. náuka o bytí, ontológia; Metafyzika Aristotelov spis zaoberajúci sa princípmi bytia a jeho najpodstatnejšími príčinami;
metafyzik -a mn. -ci m. kto sa zaoberá metafyzikou; jej stúpenec;
metafyzický príd.;
metafyzicky prísl.
metafyzický -ká -ké príd.
metafyzický -ká -ké príd. 1. filoz. ▶ súvisiaci s metafyzikou, náukou o základných určeniach súcna a bytia prekračujúcich zmyslovú skúsenosť, súvisiaci s metafyzikom: metafyzické poznávanie; metafyzické učenie, myslenie; metafyzická terminológia; m. výklad náboženskej skúsenosti; metafyzické chápanie mravov; skúmanie metafyzických princípov 2. ▶ vymykajúci sa empirickému poznaniu, ľudskej bezprostrednej skúsenosti, nepostihnuteľný a neuchopiteľný zmyslami, nadprirodzený, nadzmyslový: metafyzická skúsenosť, m. zážitok; metafyzické úvahy 3. výtvar. metafyzická maľba ▶ maliarsky smer na začiatku 20. stor. vyznačujúci sa fantazijnosťou, tajomnosťou, nereálnosťou, znázorňujúci snové predstavy a podvedomé podnety
metafyzika -y ž. ‹g›
1. filoz. M. pôvodný názov Aristotelovho spisu nasledujúceho po Fyzike, v ktorých hovorí o bytí ako bytí, o jeho prvých princípoch a najvyšších príčinách
2. filoz. náuka o bytí, ontológia; (v marxizme) opak dialektiky
3. hovor. prílišná abstraktnosť, neurčitosť, hmlistosť;
metafyzický príd.: m-é chápanie prírody
metafyzika, -y ž.
1. idealistická filozofická metóda nazerania na prírodné a spoločenské javy bez ohľadu na ich vzájomné súvislosti a zmeny;
2. v predmarxistickej filozofii časť filozofie, ktorá sa zaoberá problémami presahujúcimi rámec skúsenosti: aristotelovská, scholastická, Descartova m.;
metafyzik, -a, mn. č. -ci m.
1. filozof zaoberajúci sa metafyzikou;
2. človek mysliaci metafyzicky, nedialekticky;
metafyzický príd.: m-á otázka; m-é myslenie, filozofovanie;
metafyzicky prísl.;
metafyziskosť i metafyzičnosť, -ti ž.