Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

manier [-ň-] -u L -i mn. -e m., maniera [-ň-] -y -nier ž.

1. ustálené, opakujúce sa postupy pri umel. tvorbe: básnická m.

2. obyč. mn. expr. spôsob správania sa, spôsoby: mať panské, snobské m-y, m-e;

manierový príd. k 1: m. štýl;

manierovosť -i ž. k 1

manier [-ň-] -ru L -ri pl. N -re m., maniera [-ň-] -ry manier ž.

manier [-ň-] -ru L -ri pl. N -re m., maniera [-ň-] -ry manier ž. ⟨fr.⟩ 1. ▶ ustálený spôsob tvorby uplatňujúci rovnaké, opakujúce sa postupy a výrazové prostriedky, šablóna, rutina: básnická, literárna maniera; rozprávačská maniera veľkého satirika; osvojiť si nadrealistickú metódu ako svoju manieru; nie vždy sa autor vyhol dobovým manieram; Hral sám seba bez hereckých manier, otvorene a zraniteľne. [Slo 2009]; [operná réžia] v zajatí konvencií a manier [SP 2012]
2. obyč. pl. maniere, maniery expr. ▶ spoločensky negatívne hodnotený ustálený spôsob správania, obyč. nevhodné, neprimerané návyky: mať čudné, zvláštne, svojské maniere, maniery; bol tŕňom v oku mnohých pre svoje snobské, povýšenecké, veľkopanské maniere; osvojila si generálske maniere svojej matky; netrpí panskými maniermi, manierami; Koniec koncov, aj to patrí k šéfovským manierom. Mudrovanie a radenie. [Cs 2000]; Agresívny štýl rozhovoru poukazuje na zlé maniere. [HN 2006]
◘ fraz. hviezdne maniere výstredné, povýšené správanie

manier [-ň-] -a m., maniera [-ň-] -y ž. ‹f›

1. ustálený, opakujúci sa spôsob práce; takáto forma, šablóna 3; aj pejor. upadať do m-y

2. m-y ž., m-e m. pomn. hovor. spoločenské správanie, konanie, spôsoby: galantné m-e; mať divné m-e;

manierový príd. k 1: m. štýl

manier [vysl. -ň-], -u, 6. p. -i, obyč. v mn. č. maniere m. i maniera, -y, -nier ž.

1. expr. spôsob správania sa, vystupovania: človek panských manierov; mať meštiacke, oficierske, panské m-y; rečnícke m-y (m-e);

2. ustálený spôsob umeleckého tvorenia: kompozičné m-e v literárnom al. hudobnom diele;

manierový príd.

manier m. i maniera ž.
1. expr. obyč. mn. č. spôsob správania sa: To sa ale maňiere, nohi si viloží na stuol! (Návojovce TOP); Akie to máš mrskie maniere (St. Hory BB); Zlému maníru sa hnet naučíš, ale dobrému sa naučit nemožeš (Skalica); De sa v nom tolko brezofskej maníri nabralo (Brezová p. Brad. MYJ); Ňema ňijaku maňiru, jak śe medzi panami trimac (Kendice PRE)
2. zried. expr. paráda: Ukazuje veľku maňiru (Studenec LVO)

manier [-ier, -ír] m, maniera [-íra] ž lat spôsob správania, vystupovania; obyčaj, návyk: manželka Michaele Beluskyho porucza na sweho zatye wsetek statek, aby on myel starost na synow, k dobrym manierem čwycyl (KRUPINA 1702); gaký spusob, forma, manyra zachowána byla (FP 1744); za své ohavnosti se nestydeli, ba snad je manire politické brali (ASL 1763); kdo se chce w Europě libým včiniti, ten musy wssecky europeyské manjre zachowáwati (StN 1786); za mogu maniru zadnich gavaliru (KC 1791); -ny príd majúci dobré spôsoby: dogka ma byti manjrna a trpezliwa (HT 1760); welice si maňirní a bár máss dlhí nos, predca si hoden usilowáňá (DS 1795); maniernosť ž dobré správanie: mrawnost, manýrnost, dobré mrawy (RPM 1795)