mína -y mín ž. teleso s náložou vybuchujúce zapálením, nárazom ap.; náboj mínometu: časovaná, protitanková m.;
mínový príd.: m-é pole
mína míny mín ž.
Jazmína -ny -mín ž. ▶ ženské rodné (krstné) meno ▷ dom. Mína Míny Mín; zdrob. Jazmínka -ky -nok, Mínka -ky Mínok
mína míny mín ž. ⟨ fr. ‹ kelt.⟩ 1. voj. ▶ výbušná nálož s roznecovadlom v špeciálnom obale, umiestnená na povrchu al. tesne pod povrchom terénu, ktorá po náraze, vplyvom tlaku, elektrického prúdu a pod. vybuchuje: protitanková, protipechotná, námorná m.; trhavá, črepinová m.; riadená, samočinná m.; výbuch míny; zákaz používania nášľapných mín; hľadanie nevybuchnutých mín; klásť míny ručne, mechanicky; zneškodňovať, odstraňovať míny; stúpiť na mínu; obrnené vozidlo nabehlo na mínu; V lesoch, na poliach, v rozstrieľaných domoch, kostoloch číhajú míny. [Sme 1998]; pren. Vybuchnem ako mína. [V. Mináč] prudko zareagujem 2. voj. ▶ náboj s trhavinou vystreľovaný z mínometu: delostrelecká m.; na mesto dopadali míny; Mínomety sypali míny do krovísk. [Ľ. Ondrejov] 3. bot. ▶ dutá úzka chodbička vyhlodaná larvami hmyzu v zelenom pletive listov: nepravidelná, špirálovitá m.; škodca vytvára na listoch veľké ploché míny; larvy sa po ukončení vývoja kuklia priamo v mínach; húsenice žijú v míne listu
mína1 -y ž. ‹f < kelt›
1. teleso s náložou trhavín privádzané k výbuchu nárazom, elektrickým prúdom a pod.; tenkostenná strela (pre mínomet) s trhavinou
2. bot. chodbovitá dutinka, vnútorná časť rastlinného pletiva vyžraná larvami hmyzu;
mínový príd.: m-é pole; voj. m-á hľadačka prístroj na hľadanie skrytých mín
mína2 -y ž. ‹l < g < semit› starogréc. jednotka váhy a mincová jednotka (šesťdesiatina talentu); jednotka váhy u starých Sumerov (asi 500 g)
mína, -y, mín ž. druh strely vystreľovanej z mínometu; výbušná nálož obalená kovom al. drevom: časované m-y, protitankové m-y; klásť m-y, vrhať m-y;
mínový príd.: voj. m-é polia územie, na ktorom sú rozložené míny
mína ž. druh strely vystreľovanej z mínometu: Mína tam palla do téj izbi, a preto tam ostala taká velká ďéra (Lapáš NIT); Šakovag vraveľi, že tam bou̯ granát, druhí zaz vraveľi, že mína to bola (V. Lom MK)
mína ž nem 1. tvár, výzor: bár bí ňič ňemluwíl, poznal bí som po geho smutnég míňe (:twárí:), že sa mu moge sprawi ňeluba; wiďiťe tú podlú wesňáčku, gak si mínu nastrága welikég dámi (DS 1795) 2. podzemný podkop: cvnicvlvs: podkopáwánj, mjna (CL 1777)