márnomyseľný príd. preceňujúci svoje prednosti, márnivý, samoľúby; svedčiaci o tom: m-é dievča; m-á povaha;
márnomyseľne prísl.;
márnomyseľnosť -i ž.
márnomyseľný -ná -né 2. st. -nejší príd.
márnomyseľný -ná -né 2. st. -nejší príd. ▶ neprimerane hodnotiaci sám seba a od druhých očakávajúci obdiv a pochvalu, márnivý; svedčiaci o tom; syn. samoľúby: m. chvastúň, táraj; márnomyseľné dievča; mať márnomyseľnú povahu; pohŕdať márnomyseľným velikášstvom; ešte som nestretol márnomyseľnejšieho človeka, ako je on; Bola aj trochu márnomyseľná, zachutil jej obdiv a potlesk publika. [P. Sever]
márnomyseľný zbytočne preceňujúci svoje prednosti • márnivý: márnomyseľná, márnivá krásavica • samoľúby (nekriticky márnomyseľný): márnomyseľná, samoľúba povaha • pyšný • namyslený • expr.: nafúkaný • nadutý: pyšný, namyslený mládenec; byť nafúkaný, nadutý na svoju krásu • nespráv. ješitný
samoľúby obdivujúci sám seba, nekriticky spokojný so sebou; svedčiaci o tom: samoľúby človek; obzerať sa v zrkadle samoľúbym pohľadom • márnivý • márnomyseľný (preceňujúci vlastné prednosti; svedčiaci o tom): dievča je márnivé, márnomyseľné; oddávať sa márnivým, márnomyseľným myšlienkam • namyslený (veľmi sebavedomý, vysoko sa hodnotiaci): je namyslený na svoje úspechy • zastar.: samoľúbivý • samospokojný: byť samoľúbivý; samospokojný úsmev (Timrava) • domýšľavý: ženy bývajú domýšľavé • nespráv. ješitný
p. aj namyslený
márnomyseľný príd. preceňujúci vlastné prednosti, veľa si namýšľajúci, márnivý: m-á žena, m-á samoľúbosť;
márnonyseľne prísl.;
márnomyseľnosť, -ti ž.: dievčenská m.