latina -y ž.
1. škol. slang. latinčina
2. hovor. poľovnícka l. zveličené, často vymyslené rozprávanie
latina [-ť-] -ny ž.
latina1 [-ť-] -ny ž. 1. hovor. ▶ latinčina, latinský jazyk: mať trojku z latiny; učiť sa základy latiny; l. mu nejde; Ako hovorieva jedna učiteľka francúzštiny: „Všetci z tej latiny kradnú!“ [InZ 1999] 2. expr. ▶ silne zveličené, často vymyslené rozprávanie; historky z určitého prostredia: rybárska, námornícka l.; vyhnúť sa poľovníckej latine; Športoví rybári sú so svojou latinou v koncoch. [Sme 1996] ◘ fraz. sekať latinu byť dobrý, poslúchať
latina2 [-ť-] -ny ž. ⟨VM⟩ hovor. 1. ▶ latinskoamerická hudba; syn. latino1: ľahká, rocková, melancholická l.; horúca l. skladby; l. geniálneho trubkára; hrať latinu; Latina i cigánska hudba útočia aj na popredné miesta hudobných rebríčkov. [Sme 1995] 2. ▶ latinskoamerický tanec, latinskoamerické tance; syn. latino1: topánky, šaty na latinu; súťažiť v latine; vyhrať latinu; na latinu páni potrebujú špeciálnu košeľu i nohavice
latina [-ťin-]-y ž. ‹VM›
1. hovor. jazyk starých Rimanov (podľa oblasti Latium v starovekej Itálii)
2. škol. slang. učebnica tohto jazyka
3. škol. slang. školský predmet
4. expr. vymyslené a obyčajne silne zveličené rozprávanie, historky z určitého prostredia: poľovnícka, rybárska, námornícka l.
latina ž latinský jazyk, latinčina: slowa se spiwagi w latine (Le 1730) F. kteri latinu usta oplakly ovládajú ju len povrchne (Le 1730); -sky príd: articule na latinsku reč preložene (CA 1647); cyrkwy latynskeg (KrP 1760) rímsko-katolíckej; ptácy čloweka latinskeho od reckeho rozeznáwagj (HI 18. st) hovoriaceho po latinský; (po) -y prísl: o nemocy, ktera se latinský nazjwa suffocatio matricis (RT 17. st); latinsky mluwil (MARTIN 1731); Boha po latinsky chwálj (BlR 18. st)